Časť diplomovej práce "Dejiny farnosti Hladovka", ktorú spracovala Helena Harmatová v rámci štúdia na UK - bohoslovecká fakulta Bratislava, marec 2002

Dejiny farnosti

Koncom XV. a začiatkom XVI. storočia zbehol sa celý rad dôležitých udalostí, a preto história považuje túto dobu za rozhranie stredného a nového veku. Nastali otrasy v štáte i Cirkvi, ktorú dosiaľ tesné putá spájali s lénnou organizáciou štátu. Zmena nastávala sprvu tichým tempom, protestantizmom ale prudko vybúšila. Nespokojných duchov však najviac rozpútal náboženský spor Lutherom vyvolaný, ktorý ako prudký výbuch sopky otriasol Európou, privádzajúc i do našich krajov zmätok, krízu a divý boj. Všetky tieto veci odohrávali sa i na pôde Oravy, síce v malých rozmeroch, veď boli iba ozvenou zahraničných udalostí. Vedúcimi činiteľmi boli iba majitelia hradu. Drobní zemani, mešťania a sedliaci nemali politického významu, ich osudy boli zložené do rúk pánov oravského hradu. Oni si privlastňovali aj právo nútiť poddaných prijať vieru, ktorú vyznáva zemepán. Orava v tom čase patrila k nitrianskemu archidiakonátu.[1]
Na Orave sa držali svojej starej viery, ale zámockí páni Thurzovci boli evanjelici a hovorí sa že: „Koho kraj, toho raj“.
Thurzovci posielali katolíckemu ľudu evanjelických kňazov. Trstenskej farnosti bola natískaná Lutherova reformácia. Mnohé dediny podľahli násiliu, mnohí katolícki kňazi boli vtedy na smrť ubití, ale hladovskí a suchohorskí katolíci sa nedali. Keď  v Trstenej namiesto katolíckeho farára dali evanjelického naši tam jednoducho prestali chodiť, krstiť a sobášiť sa.[2]
V kanonickej evanjelickej vizitácii Joachima Kalinku sa spomína, že obyvatelia Hladovky, Vitanovej a Čimhovej radšej svojich mŕtvych na rázcestí zakopávali[3], ale evanjelického kňaza nechceli prijať. Nepomohli ani pokuty, ani trestné výpravy. Ostali verní katolíckej viere. V polovici 17. storočia svitli lepšie časy pre Oravu. Pod ochranou kráľa Ferdinanda III. prišiel na Oravu všetkými plnomocenstvami vystrojený misionár Ján Sczechowicz, rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských katolíkov.[4]
Prvé útočište našiel v Čimhovej na majetku katolíckej línii Platthých. Z tadiaľ vysielal pomocníkov, zväčša poľských mníchov, do starých fár oravských, zveriac jednému dve i tri fary a ustanoviac k výpomoci tzv. licentiatov. V skutočnosti pravdu hovoria superintendentské vizitácie, že ľud bočil od luteránskych bohoslužieb a zdráhal sa dávať dávky luteránskym farárom. [5]
Trstená cirkevne pripojená bola k Čimhovej, sem patrili ešte Suchá Hora, Hladovka, Vitanova, Liesek, Brezovica, Chyžne, Ústie, Osada, Hámry. Čimhová mala šesť i pol gazdovských a dve šoltýske sessie, luteránov až 286, katolíkov iba 52. Má katolícku kaplnku s kňazom Jakubom Budskoviusom. Úradníci zámku vymáhajú tu dávky pre luteránskeho pastora i od katolíkov, peňažitou pokutou a žalárom trestali šoltýsa a jeho bratov a pre neposlúchnutie rozkazu na zvážanie dreva pre kostol v Čimhovej a v Oravke.
Medzi iným sa hovorí že v Suchej Hore je päť sedení a jedno šoltýstvo, 240 katolíkov a 108 luteránov. V Hladovke je 5 gazdovských sedení, 1 šoltýske a šoltýstvo. 271 katolíkov a 152 luteránov.[6]    
V katolíckych novinách sa spomína že v roku 1659 poručil Ján Sczechovics sto toliarov farárom Rabčanským a druhých sto toliarov farárom Čimhovským. Čimhova však vtedajších okolnostiach nemala v sebe dostatok síl vzrásť na samostatnú faru a zostala až do roku 1786 filiálkou Trstenej.[7]
Superintendentské vizitácie len o tom svedčia z roku 1647, že Hladovka a Suchá Hora patrili do farnosti Trstenskej. Mali dávať merice i brvna: Hladovka 6 kablov ovsa od dvoch sessij, od želiarov 6 denárov, jednu fúru brvien a kurata. Suchá Hora 7 kablov ovsa od 2 sessij, ostatne ako obyvatelia Hladovky.[8]
Zaujímavosťou je že cirkevný historik a kňaz Šmálik  píše, že vizitátor evanjelickej cirkvi vyratúva 9. októbra 1654 filiálky Trstenej, ktorými  boli: Liesek, Brezovica, Suchá Hora, Osada, Chyžné a Oravice. Vitanová, Ústie a Hladovka sa nespomínajú. Hladovka bola pridelená asi k Jablonke.[9]
Z roku 1658 sa hovorí, že bol postavený kostol v Čimhovej, kam mnohé dediny ku všetkým obradom cirkevným pristupovali.
Na žiadosť Vitanovcov tiež dopustili, aby im vystavili kaplnku, žeby sa k nim častejšie s kázaním slova Božieho chodievalo, aby sa u nich pochovávalo a svojich mŕtvych do Čimhovej neodnášali, ako je to v Suchej Hore, v Hladovke a v iných...“ Z toho je vidno, že ani tam sa luteránstvo neujalo. Nastala doba reštitúcie, kde ďalší dej je potrebné hľadať v Trstenej.[10]
Najväčšmi bol katolicizmus udusený v oravských mestečkách, tieto terorizovali sami Thurzovci, pozbavili ich všetkých výhod, ba namiesto toho vyberali od nich dávky, ako od sedliackych osád. Tak sa stalo, že ostali celkom pod vplyvom úradníkov zámku, nielen v hospodárskych veciach, ale aj v náboženskom ohľade. V Trstenej tento výbor našiel iba jediného katolíckeho občana menom: Bartolomeja Merešíka.
Zdalo by sa, že tu stará viera už celkom vymrela, ale jej stopy ešte celkom nezmizli, lebo mravné ovzdušie i teraz je ešte vždy také, akoby bolo nasiaknuté vôňou prvotnej viery. Tá čaká iba na zmenu vetrov od zámku, aby slobodne dýchala. Richtár Juraj Trstenský, podrichtár Juraj Gašparides a iní jednohlasne vyznávajú, že úcta k milostnému obrazu Matky Božej v Trstenej je nepretržite zachovaná, nikým nie je prekazená ani teraz, ba obraz bol luteránskym kostolníkom pri požiari zachránený.
Nenávisť pánov z hradu ku katolíckej Madone naložila síce odstrániť obraz z kostola, načo však vypukla celá vzbura v meste, pričom vodcovia boli aj do žalára uvrhnutí. Pritom všetkom úcta mariánskeho obrazu živená je tu ešte i teraz obvyklými zbožnými púťami.[11]
Keď sa neskôr vrátila horná Orava masovo do katolíckej Cirkvi, nebolo to nejaké slepé hnutie pod tlakom okolností, ale zakotvenie do všeobecného kresťanstva, ktorého je doteraz pevným ohnivkom. A vlastne veľký podiel na tejto rekatolizácii mal milostivý obraz Madony, oravskej Čenstochovej –Trstenej.[12]
V dejinách katolíckej cirkvi oravskej je i rok 1787 veľapamätný, lebo vtedy bolo založených nových 13 farnosti: Erdútka, Habovka, Hladovka, Hruštín, Chyžné, Kńažia, Krušetnica, Mutné, Novoť, Pekelník, Pucov, Ústie a Zubrica.
Do roku 1787 naše dediny chodievali do kostola do Čimhovej. Tento rok je veľkým medzníkom i v duchovnom i v kultúrnom živote našich dvoch dedín, lebo roku 1787 bolo v Hladovke povolené zriadiť si svoju vlastnú farnosť.  Jej prví traja duchovní pastieri boli exkanoníci lateranskí.  V roku 1789 bola z pevného materiálu zásluhou Tadeáša Kabčayho postavená fara. Farníci poskytli prostriedky a  manuálne práce. [13]

Kostol

Centrom náboženského života vo farnosti je kostol, preto aj veriaci v Hladovke sa snažili postaviť si kostol. Prvé ťažkosti prekonal páter Tomáš Hlavačan a po ňom Kobzay. Za týchto pastierov bol postavený prvý drevený kostolík na  tom mieste, kde  teraz  stojí  socha sv. Floriána. (Príloha č.5)
Keďže malý drevený kostolík už nevyhovoval, rozobrali ho a nakoniec  roku 1808 ho predali do Liptovských Hút. [14]
Pod činným farárom Jakubom Meštianekom, hladovskí a sucho-horskí veriaci urobili medzi sebou výdatnú zbierku a pustili sa do stavby nového kostola už murovaného.[15]
Predovšetkým je potrebné uviesť, že kostol bol stavaný v rokoch 1800-1806 a dokončený bol roku 1808 v duchu barokovom, fasáda a portál s biedermeierovou štukatúrou.[16]
Katolícke noviny však hovoria že tentokrát sa odtrhli Vitanovci ku Čimhovej farou, nechtiac vraj pomáhať pri budovaní kostola a fary.[17]
Vitanovci údajne merali kroky, kde je bližšie do kostolači do Hladovky alebo do Čimhovej. Dosť na tom, že pomôcť pri stavbe nového kostola nechceli a odtrhli sa. Z roka na rok stavby pribúdalo, lebo domáci majstri robili zadarmo, ale veriaci s radosťou a s nadšením pomáhali koľko len mohli. Podporovali ich tiež veriaci z Liesku.[18]
Podľa ústnej tradície sa spomína že na tejto stavbe boli zamestnaní aj murári z Dolnej Lipnice.[19]
Kanonická vizitácia hovorí že, farský kostol v Hladovke bol postavený z pevného materiálu  nákladom náboženskej fundácie za prispenia farníkov
ručnými prácami a nikdy nebol v područí inovercov, vyhovujúci počtu farníkov a teraz v dosť dobrom stave.
Sviatok patróna sa slávi v nedeľu po sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorej je kostol zasvätený.[20]
Kostol bol požehnaný vdp. Matúšom Trsťanským.[21]   V presbytériu je umiestnený hlavný oltár Nanebovzatej z prvej polovice 19. storočia. Tiež kazateľnica je z časov stavby kostola.[22] Na hlavnom oltári je bohostánok opatrený zámkom pre uchovanie sviatosti. Večná lampa chýba pre nedostatok finančných prostriedkov.
Jednotlivé oltáre pokryté tromi plachtami, ale oltárny kameň majú iba dva. Celé a neporušené relikvie v kameňoch sú sv. Lucida a Krescencie,
Perfekta a Vinensie mučeníkov. Autoritou Jána Revaja biskupa spišského boli uznané. V kostole sú ešte dva menšie oltáre zasvätené sv. Mikulášovi biskupovi a druhý je zdobený obrazmi sv. Kríža.[23]
V hladovskom kostole je mnoho pamiatok z Červeného kláštora ako napríklad na povale nad sakristiou staré barokové ornáty.[24]  
Rezbárske a maliarske diela akademikov krakovských tu boli ako nahromadené. Pobožní mnísi, keď kláštor zrušili, za skromnú náhradu vďačne obohatili svojimi pokladmi početné kostoly. Obetaví farníci Hladovky nadobudli nejeden z tých svätých predmetov.[25]
Aj hladovskí farníci vynikali v dávaní. V dobročinnosti vynikali tu najmä Katarína Bonková, ktorá skoro sama zakúpila starý orgán. Bratia Vojtech a Ondrej Šprlák zakúpili dva zvony. [26]
V kostolnej veži sú tri zvony: veľký 106 libier s podobou sv. Floriána, stredný 103 libier so sv. Andrejom a tretí 17 libier slúži len katolíkom.[27]
Najviac však ďakuje Hladovka svojmu rodákovi Imrichovi Šimalovi, ktorý ako chlapec zmizol z domu a po 50 rokoch sa vrátil do svojej rodnej obce ako zámožný cisterciatsky kňaz. Kostolu daroval drahé ornáty, strieborný a pozlatený kalich, štyri veľké zástavy, baldachýn, domec preblahoslávenej Panny Márie, krásne rezbárske práce a iné potrebné predmety do kostola. [28]
Pri poslednej návšteve rodiska pod farárom Františkom Kiszelym mal ešte úmysel vežu ozdobiť hodinami a fare učiniť nehynúcu pamiatku. No prekazila to  smrť, ktorá ho ako 78 ročného starčeka v Konigshofe nad Lutavou roku 1870 zastihla. Nebohý dobrodinec obdarovával  svojimi milodarmi aj iné kostoly oravské ako napríklad Ustiansky, Pekelnický, ktorým ornáty daroval.
Musí sa tiež spomenúť, že i dobrí farníci tu sú, a sú stále štedrí voči svojmu kostolu. Keď roku 1886 pán farár oznámil pre nasledujúci rok storočné jubileum založenia fary, hneď sa uzniesli, že na pamiatku toho dajú kostol vymaľovať,  a počas týždňa na ten cieľ podpísali 500 zl. Na základe toho bola  vymaľovaná svätyňa a veľký oltár bol obnovený. [29]
Roku 1892 za veľkého požiaru zhorela celá obec iba kostol ostal neporušený. Na pamiatku tohto požiaru z darov veriacich bol celý kostol vymaľovaný a bola zadovážená nová strieborná monštrancia.[30]
Z tohto obdobia je aj nový oltár, ktorý v roku 1906 zväčšili miestni rezbári zo Suchej Hory menom Balážiovci.
Roku 1910 udrel hrom do akejsi chalupy a z toho povstal veľký požiar, ktorému padol za obeť aj kostol spolu so zvonmi.
Ľudia postavili novú strechu, pokryli eternitom, ale klenba kostola ostala poškodená. Veľká škoda už aj preto, že pri reštaurácii vyšla navnivoč krásna freska. Pri tej príležitosti boli zadovážené aj nové zvony, ktoré roku 1917 zrekvirovali na vojnové ciele. [31]
V decembri 1921 prevzal faru Jozef Laurinec, ktorý sa pustil do ťažkej práce, obnoviť klenbu kostola. Veľké zásluhy mal tento farár hladovský, ktorý za päť rokov zháňal, písal, prosil patróna (nateraz refmšano), nakoľko veriaci vystavení sú smrti, pretože pukliny na klenbe boli tak veľké, že väčší otras mohol zapríčiniť veľkú katastrofu a kostol bol by býval cintorínom. Ministerstvo školstva vysielalo inžinierov, ktorí nahliadli, že kostolu je potrebné pomôcť. Poukázali 185 000 Kčs a tak v júni roku 1931 sa začala rekonštrukcia kostola, ktorá trvalá celé štyri mesiace. Opravu previedol staviteľ Václav Kolín z Dolného Kubína za pomoci veriacich, ktorí dodali ručnú a zápražnú prácu. Nakoniec 6.decembra 1931 bol posvätený a odovzdaný k svojmu účelu. Posviacku previedol dekan a titulárny kanonik Štefan Zajak z Trstenej.[32]
Starý orgán tiež nevyhovoval a zvony sa vypálili. Pán farár sa obrátil na našich vysťahovalcov v Amerike.  S ich pomocou bol zakúpený orgán Rieger za 50 000 Kčs (Príloha č. 12) a zvony za 26 000 Kčs a rôzne potreby do kostola za 20 000 Kčs.[33]
Farár Laurinec kúpil z Tyrolska z mesta Bolzano sochu sv. Jozefa, ktorá je na bočnom oltári za 3 000 Kčs.[34]
Koncom storočia pracuje na Orave aj Jozef Hanula, ktorého hlavná činnosť však patrila súčasnému umeniu. A tak na novej klenbe v hladovskom kostole v roku 1941 vytvoril krásne fresky,[35] ktoré dal urobiť vtedajší farár Mikuláš Fitt. (Príloha č. 13)
V rukopise vdp. Chrašča sa spomína ešte niekoľko udalostí, ktoré sa udiali už aj za jeho pôsobenia. V roku 1949 víchor zhodil z veže kríž, ktorý bez lešenia vyniesli na miesto akýsi cudzinci za 100 000 Kčs.
V roku 1952 boli do kostola zakúpené dva velikánske lustre v hodnote 105 473 Kčs, na ktoré istý Ján Kalis venoval sám 60 000 Kčs. Roku 1952 boli obložené steny kostola prekrásnym spišským travertínom za 361 000 Kčs. Majster Štefan Bonk skonštruoval bočný oltár pre sochu Matky Sedembolestnej. [36]  Pod  týmto oltárom sa nachádza Boží hrob, ktorý je zo začiatku 19.storočia.[37] (Príloha č. 10)
Farár Chrašč ďalej uvádza, že v roku 1955 sa obce Hladovka aj Suchá Hora dožili elektrického svetla a v tom období bol do obidvoch kostolov zavedený elektrický prúd a zmotorizovali sa aj orgány.
Keďže kostolné lavice v Hladovke boli už chatrné roku 1960 majster Ján Hutlas urobil nové. Keďže jedna polovica kostola je hladovská a druhá suchohorská, každý si platil  materiálom na svoju polovicu. Všetci boli spokojní, lebo lavice sú moderného štýlu, pekné a pohodlné. Ich hodnota bola 20000 Kčs.
V roku 1964 bol do kostola zavedený rozhlas. V roku 1966 podľa koncilového uznesenia boli z kostola odstránené šrámky. (Príloha č. 7) Starý oltár nechali ako pamiatku na starodávne časy a ako malebné úzadie a postavili nový obetný stôl, pri ktorom kňaz slúži sv. omšu tvárou k ľudu. V tomto ohľade sme boli prví na Orave.[38]
Za sedemnásťročného pôsobenia kňaza Michala Tondru sa previedlo nie málo práce vo farskej výstavbe, ktoré sa  v mojej prítomnosti pokúsil zhodnotiť. Ako prvé uviedol, že v rokoch 1974 –1975 bola prevedená generálna oprava farskej budovy, (Príloha č.3) ktorá však v roku 1987 bola zbúraná a na jej mieste postavená nová farská budova. (Príloha č.4)
Projekt novej fary zhotovil náš rodák Ing. arch. Ján Šprlák. Nová budova bola vyzdobená  vitrážou sv. Cyrila a Metóda v okrúhlom okne kancelárie podľa návrhu akad. maliara Vincenta Hložníka a jedáleň vyzdobená plastikou Poslednej večere od akad. maliara Petra Hložníka o rozmeroch 400 x 150 cm. Posviacka sa konala z príležitosti odpustu v roku 1988 a vykonal ju kapitulny  vikár Štefan Garaj.
Čo sa týka výstavby alebo prestavby kostola tak v roku 1981 sa menila strecha, opravovala sa veža, nakoľko to bolo všetko v dezolátnom stave. Strecha a veža boli pokryté medeným plechom. Taktiež bola vykonaná výmena okien na kostole. Sakristia bola vynovená a vybavená novým nábytkom, ktorý zhotovili miestni stolári a rezbári. V okolí kostola bol vybudovaný odvzdušňovací a vysušovací kanál a bola obnovená fasáda kostola. Tiež bola vybudovaná prístavba kostola, ktorá slúžila ako vstup – schody do kostola.
Nemôžem nespomenúť, že v roku 1981 sa začína formovať hudobná skupina, ktorá prerástla do zboru a účinkovala pri bohoslužbách a rôznych aktivitách vo farnosti, ako sú napr.: akadémie, Mikulášský večierok, vianočné pobožnosti a iné. Rozprúdil sa nový život vo farnosti, lebo kostol bol súčasne dedinskou kultúrou. Začal sa vzmáhať duchovný život farnosti a pri liturgických slávnostiach a pobožnostiach sa začali využívať aj prvky prekrásnej goralskej kultúry (Príloha č. 14) a týmto sa oživili aj dávne tradície: kroj, reč, piesne, ba aj zvyky.
Mladý kňaz, plný sily a elánu v roku 1982 opäť začína tentokrát s reštauráciou malieb vo vnútri kostola, ktorú vykonával Ing. arch. Anton Surový. Reštaurovaný bol aj hlavný oltár. (Príloha č.11) Doterajší drevený obetný stôl bol nahradený stabilným mramorovým, celá svätyňa bola vydláždená mramorom. Na mieste bočných oltárov (Príloha č. 8) bol nainštalovaný nový bohostánok a krstiteľnica. (Príloha č. 9)
Konsekrácia obnoveného kostola sa konala z príležitosti odpustu Nanebovzatia Panny Márie v roku 1982 a bola vykonaná kapitulným vikárom Štefanom Garajom. (Príloha č.6)
V roku 1990 nad bočným oltárom Sedembolestnej bola nainštalovaná vitráž, ktorej autorom je akad. maliar Vincent Hložník s témou najsvätejšej Trojice.[39] (Príloha č. 8)

Literatúra:
[1] PAJDUŠÁK, M.: c. d., s. 6.
[2] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[3] ŠMÁLIK, Š.: Oravská Čenstochová (rukopis). Osobná knižnica vdp. J. Golvoňa.
[4] FÚ HLADOVKA: Farský archív. Spisy z roku 1881 – 2001.
[5] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 5.7.1888. s.101.
[6] PAJDUŠÁK, M.: c. d., s.19.
[7] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 5.7.1888. s.101.
[8] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888. s.92.
[9] ŠMÁLIK, Š.: Oravská Čenstochová (rukopis). Osobná knižnica vdp. J. Golvoňa.
[10] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888. s.92.
[11] PAJDUŠÁK, M.: c. d., s.19.
[12] ŠMÁLIK, Š.: Oravská Čenstochová (rukopis). Osobná knižnica vdp. J. Golvoňa.
[13] ŠTÁTNY OBLASTNÝ ARCHÍV LEVOČA (ďalej len ŠOBA) – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1794. Hladovka.
[14] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., 37.
[15] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[16] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., s.37.
[17] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888. s.92.
[18] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[19] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., s. 22.
[20] ŠOBA Levoča – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1833.
[21] ŠOBA Levoča – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1794.
[22] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., s. 37.
[23] ŠOBA Levoča – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1833.
[24] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., s. 37.
[25] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888. s. 93.
[26] FÚ HLADOVKA: Farský archív. Spisy z roku 1881 – 2001.
[27] ŠOBA Levoča – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1833.
[28] FÚ HLADOVKA: Farský archív. Spisy z roku 1881 – 2001.
[29] Dopisy. In: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888. s.93.
[30] HRADSKÝ, J.: Initia progressus ac praesens status Capituli Scepusiensis, Spišské Podhradie : Spišská.Kapitula, 190, s.655.
[31] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[32] ŠTÁTNY OKRESNÝ ARCHÍV – D.KUBÍN  (ďalej len ŠOKA): Kronika školy 1924 – 1958. Hladovka: Fond ZDŠ.
[33] FÚ HLADOVKA: Farský archív. Spisy z roku 1881 – 2001.
[34] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[35] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d., s. 37.
[36] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[37] GÜNTHEROVÁ – MAYEROVÁ, A.: c. d.,  s. 37.
[38] FÚ HLADOVKA: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis).
[39] Osobný rozhovor s vdp. Michalom Tondrom, zo dňa 8.1.2002.