Z HISTÓRIE FARNOSTI - z Monografie obce Hladovka, ktorej autorom je PaedDr. Jozef Golvoň (v r. 2010 vydala Obec Hladovka, ISBN 978-80-970442-5-1)

Vstup do všeobecných dejín

Obec Hladovka od svojho vzniku patrila do farnosti Trstená. ktorá ako prirodzené stredisko severnej oravskej oblasti bola už v roku 1371 trhoviskom pre okolité salaše. Na trhoch sa predávali kože, poľské kone, prechádzali tadeto povozy s vínom, soľou, korením, kovmi. Trstená mala v širokom okolí prvý kostol po roku 1371 a farnosť už v roku 1397.

V dejinách katolíckej  cirkvi na Orave bol pamätný rok 1787, kedy bolo na Orave založených trinásť nových farností: Erdútka (Oravská Lesná), Habovka, Hladovka, Hruštín, Chyžné, Bziny, Krušetnica, Mutné, Novoť, Pekelník, Pucov, Ústie, Zubrica. „Áno, Boh má svoje príbytky v týchto trinástich dedinách a priberme i ostatné dediny na našej hornej Orave roztratené široko-ďaleko medzi Tatrami a Babiagurou, sme presvedčení, že tu gradovalo nebe, lebo v týchto farnostiach je vždy sila dobrého katolíckeho ľudu, ktorý zápasiac s najväčšou biedou v tomto najchudobnejšom tatranskom kraji, predsa prechováva lásku k viere, ozdobuje oltáre, obnovuje chrámy.“[1]

ZAČIATKY CIRKEVNÝCH DEJÍN

V období konca XV. a začiatku XVI. storočia nastali otrasy aj v Cirkvi. Tesné putá boli medzi  lénnym štátom a cirkvou. Výbuch, ktorý spôsobil Martin Luther, otriasol Európou. Kríza a zmätky sa v menších rozmeroch ododrazili aj na Orave.  Majitelia Oravského hradu mali vo svojich rukách životy sedliakov, drobných zemanov i mešťanov a mali právo vnútiť im vieru, ktorú vyznával zemepán.

Orava patrila k nitrianskemu arcidiakonátu.[2]  Severná časť sa držala katolíckej viery. Zámockí páni Turzovci boli evanjelikmi. Turzovci „posielali“ katolíckemu ľudu evanjelických pánov podľa zásady: „Koho kraj, toho raj.“  Mnohé dediny podľahli násiliu. Mnohí katolícki kňazi boli ubití na smrť. Hladovskí a suchohorskí katolíci sa však nedali. Keď v Trstenej dosadili namiesto katolíckeho farára evanjelického, obyvatelia Hladovky a Suchej Hory tam prestali chodiť, prestali sa tam krstiť, či sobášiť.[3] V kanonickej vizitácii Joachima Kalinku sa spomína, že obyvatelia Hladovky, Vitanovej a Čimhovej radšej svojich mŕtvych na rázcestí zakopávali.[4] Evanjelického kňaza nechceli prijať. Nepomohli ani panské pokuty, ani trestné výpravy. Zo všetkých menovaných obcí zostali osadníci verní svojej viere.

V prvej polovici XVII. storočia (po rokoch 1642) svitlo na lepšie časy. Pod ochranou panovníka Ferdinanda III. prišiel na Oravu misionár Ján Scechowicz,[5] rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských katolíkov. Bol vystrojený veľkými právomocami.[6] Prvé útočište našiel v Čimhovej na majetku katolíckych Plathyovcov. Odtiaľ vysielal svojich pomocníkov - zväčša poľských mníchov – do oravských dedín. Jeden mních dostal do poverenia dve i tri dediny a ustanovil na výpomoc tzv. licentiantov.  Pravdu o skutočnosti zaznamenávali superintendentské vizitácie, že ľud bočil od luteránskych bohoslužieb a zdráhal sa dávať dávky luteránskym farárom.[7] Kazatelia rečnili, kázali, modlili sa a vyučovali po poľsky, čo malo určitý vplyv aj na nárečie ľudu.

Trstená v opisovanej dobe bola cirkevne pripojená k Čimhovej, takisto ako Suchá Hora, Hladovka, Vitanová, Liesek, Brezovica, Chyžné, Ústie, Osada, Hámry. Čimhová mala vtedy šesť a pol  gazdovských a dve šoltýske sessie (sessie sa v rôznych oblastiach Uhorska líšili rozmermi podľa členenia terénu, od desiatich po 20 aj viac terajších hektárov).  V Čimhovej žilo 288 evanjelikov a iba 52 katolíkov. Obec mala katolícku kaplnku s kňazom Jakubom Budskoviusom. Úradníci zo zámku vymáhali dávky pre luteránskeho pastora i od katolíkov. Peňažnou pokutou a žalárom trestali šoltýsa a jeho bratov pre neposlúchnutie rozkazu na zvážanie dreva pre kostoly v Čimhovej a v Oravke. V Hladovke bolo päť sessií a jedno šoltýske šoltýstvo, 271 katolíkov, 152 evanjelikov.[8] V Katolíckych novinách sa spomínalo, že Ján Sczechowics v roku 1659 poručil 100 toliarov farárom v Rabči a ďalších 100 toliarov farárom čimhovským. Obec však vtedy nemala dostatok síl vyrásť na samostatnú faru. Až do roku 1786 zostala filiálkou Trstenej.[9] Superintendentské vizitácie z roku 1647 svedčia o tom, že Suchá Hora a Hladovka patrili do farnosti Trstená. Mali odovzdávať 6 bolov[10] ovsa od dvoch sessií, od želiarov 6 denárov, jednu fúru dreva a kurčatá. (Suchá Hora 7 bolov ovsa od dvoch sessií, ostatné ako obyvatelia Hladovky.[11])

Cirkevný historik a kňaz Dr. Šmálik píše, že vizitátor evanjelickej cirkvi vyratúval 9. 10. 1654 filiálky farnosti v Trstenej. Boli to Liesek, Brezovica, Suchá Hora, Osada, Chyžné, Oravice, Vitanová. Ústie a Hladovka sa nespomínali, to znamená, že obec musela byť vtedy pridelená k Jablonke, lebo ležala nižšie ako dnes.[12]

V roku 1658 sa písalo o tom, že bol postavený kostol v Čimhovej. Na žiadosť Vitanovcov vrchnosť dovolila postaviť kaplnku, ale nie pápežskej, t.j. katolíckej, aby sa u nich pochovávalo a „svojich mŕtvych do Čimhovej neodnášali, ako je tomu v Suchej Hore, v Hladovke a u iných...“[13] Z tohto faktu môžeme usúdiť, že ani tam sa luteránstvo neujalo. Nastala doba reštitúcie, t.j. návratu do katolíckej cirkvi.

Katolicizmus bol najviac udusený v oravských mestečkách. Turzovci terorizovali mestá, pozbavili ich všetkých výhod, ba vyberali od nich dávky ako od sedliackych osád. Mestá zostali celkom pod vplyvom úradníkov zo Zámku nielen vo  veciach hospodárskych, ale aj vo veciach náboženských. Mohlo by sa nám zdať, že stará, pôvodná, katolícka viera celkom vymrela, no jej stopy nikdy celkom nevymizli. Mravné ovzdušie bolo nasiaknuté vôňou prvotnej, katolíckej viery. Tá čakala iba na zmenu vetrov od Zámku, aby slobodne dýchala. Richtár Juraj Trstenský a podrichtár Juraj Gašparides a ďalší vyznávali,  že úcta k milostnému obrazu Matky Božej v Trstenej sa nepretržite zachovávala nikým nepokazená, ba naopak, obraz bol luteránskym kostolníkom pri požiari zachránený. Nenávisť panstva z Hradu ku katolíckej Madone prikázala obraz z kostola odstrániť, no v meste vznikla kvôli tomu vzbura. Vzbúrenci však putovali do žalára. Zachovala sa všeobecná úcta k mariánskemu obrazu. Bola oživovaná obvyklými zbožnými púťami.[14] Keď sa horná Orava neskôr vrátila do lona Cirkvi, nebolo to nejaké slepé hnutie pod tlakom okolností, ale zakotvenie všeobecného kresťanstva, ktorého je dodnes pevným ohnivkom. Veľký podiel na rekatolizácii mal milostivý obraz Madony – oravskej Čenstochovej – Trstenej.[15]

Medzníkom v duchovnom i kultúrnom živote obyvateľov Hladovky bol rok 1787, kedy bola zriadená vlastná farnosť a v roku 1789 postavená drevená fara. Jej prví traja duchovní pastieri boli exkanonici lateránski.[16]

Kostol

Keďže centrom náboženského života vo farnosti je kostol, a ten bol iba v Trstenej, aj takmer tristo katolíkov v Hladovke[17] chcelo mať ten svoj čo najskôr. Došlo k tomu po politickom a náboženskom uvoľnení, keď cisár Jozef II. v roku 1782 zrušil tretinu kláštorov vo svojej ríši a z ich majetkov založil Fond, ktorý slúžil na zakladanie nových fár.

Prvou sakrálnou drevenou stavbou v Hladovke bola modlitebňa postavená z dreva okolo roku 1589. Drevený kostol bol postavený pred rokom 1700 a stál tam, kde teraz stojí socha svätého Floriána. Bol zasvätený sv. Martinovi.

Prvý farár sa volal páter Hlavačán,[18] potom Kabzay, po ňom páter Zefirín Kitkay, a ďalší.

Keďže malý drevený kostolík už nevyhovoval, rozobrali ho a nakoniec  roku 1808 predali do Liptovských Hút. Nový kostol bol stavaný v rokoch 1800 - 1808 v barokovom slohu, fasáda a portál mali biedermeierovskú štruktúru.[19]

  Socha sv. Floriána

Z pozostalosti historika Dr. Kohúta  sa dozvedáme, že Vitanová sa  pridala k farnosti v Čimhovej v roku 1799 a nechcela vraj pomáhať pri budovaní hladovského kostola a fary.[20] Vitanovci údajne „merali kroky,“ kde je bližšie do kostola – či do Hladovky, alebo do Čimhovej. Domáci majstri robili na stavbe kostola hladovského kostola zadarmo a veriaci s radosťou a s nadšením pomáhali a obetovali koľko len mohli. Podporovali ich tiež veriaci z Liesku.[21] Podľa ústnej tradície sa spomína, že na tejto stavbe boli zamestnaní aj murári z Dolnej Lipnice.

Kanonická vizitácia hovorí, že farský kostol v Hladovke bol postavený z pevného materiálu nákladom náboženskej fundácie za prispenia farníkov ručnými prácami a nikdy nebol v područí inovercov. Vyhovoval počtu farníkov a bol v dobrom stave. Sviatok patróna sa slávi počas sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorej je kostol zasvätený.

Boli tu nahromadené aj rezbárske a maliarske diela krakovských akademikov. Keď zrušili pobožní mnísi Červený kláštor, za skromnú náhradu vďačne obohatili svojimi pokladmi početné kostoly a tak vtedy aj obetaví farníci z Hladovky nadobudli nejeden z týchto svätých predmetov. Hladovskí farníci neskôr tiež radi dávali nezištne. V dobročinnosti bola príkladom Katarína Bonková, ktorá skoro sama zakúpila starý organ a bratia Vojtech a Ondrej Šprlák, ktorí zakúpili dva zvony.[22]

V kostolnej veži sú  tri zvony: veľký – váži 106 libier (480 kg) s vyobrazenou podobou svätého Floriána, stredný - 103 libier (467 kg) so svätým Andrejom, tretí zvon váži 17 libier (77 kg).[23]

Hladovka však najviac ďakuje svojmu rodákovi Imrichovi Šimaľovi, ktorý ako chlapec odišiel z domu a po 50 rokoch sa vrátil do svojej rodnej obce ako vzdelaný cisterciánsky kňaz – správca cisterciánskeho majetku v Königinhofe v Rakúsku. Kostolu daroval drahé ornáty, strieborný a pozlátený kalich, štyri veľké zástavy, baldachýn.[24]

  Kostol okolo roku 1963 - 1965

Pri poslednej návšteve rodiska, mal ešte v úmysle ozdobiť vežu hodinami a fare učiniť nehynúcu pamiatku. Prekazila to smrť. Zomrel v roku 1884 ako sedemdesiatosemtročný v Königinhofe nad Leitau. Tento kňaz obdarúval svojimi ornátmi a milodarmi aj iné kostoly na Orave ako napr. v Ústí, v Pekelníku, a inde.

V histórii hladovskej farnosti musíme spomenúť, že dobrí a žičliví farníci bývali v obci vždy a vždy boli štedrí voči svojmu kostolu. V roku 1887 pán farár oznámil na nasledujúci rok storočnicu založenia farnosti. Veriaci sa ihneď uzniesli, že na pamiatku tejto udalosti dajú vymaľovať kostol. Na tento cieľ za jeden týždeň darovali 500 zl. Na základe toho bola svätyňa vymaľovaná a obnovený veľký oltár.[25]

V roku 1892 vznikol veľký požiar. Zhorela celá obec, no kostol zostal neporušený. Na pamiatku sa z darov veriacich vymaľoval kostol a vtedajší pán farár Haluška zakúpil aj novú monštranciu. Z tohto obdobia pochádza aj nový oltár. V roku 1906 rezbári Balážiovci zo Suchej Hory starý oltár s veľkým vkusom  a rezbárskym umením zväčšili. Vo františkánskom kostolíku v Trstenej, je takmer taký istý oltár, akoby ich boli vytesali rovnaké ruky.

V lete v roku 1910 do jednej chalupy udrel hrom, vznikol veľký požiar a ohňu padla za obeť celá dedina, kostol aj zvony. Ľud ihneď zakryl eternitom novú strechu, klenba však zostala poškodená. Že to bola veľká škoda, sa ukázalo až vtedy, keď sa pri reštaurácii odhalili pôvodné maľby, ktoré požiar zničil. Ani novo zadovážené zvony nevydržali dlho. Zrekvirovali ich v roku 1917 na vojnové ciele.[26]

V decembri 1921 prevzal faru pán farár Jozef Laurinec. Pustil sa do ťažkej práce, do obnovy klenby kostola. Tento obetavý kňaz päť rokov chodil, zháňal, prosil, písal referátu ministerstva školstva a národnej osvety, že veriaci sú vystavení neustále nebezpečenstvu úrazu, lebo pukliny na klenbe boli také veľké, že trochu väčší otras mohol spôsobiť katastrofu a sväté miesto sa mohlo stať hrobom veriacich ľudí. Nakoniec úrady poslali inžinierov, ktorí zistili, že „kostolu treba pomôcť.“ Štát daroval 185.000,- Kčs a v júni 1931 sa začala rekonštrukcia kostola. Trvala štyri mesiace. Opravu viedol staviteľ z Dolného Kubína Václav Kolín. Veriaci z Hladovky poskytli pomocné práce zdarma. 6. 12. 1931 bol kostol vysvätený a odovzdaný do rúk farnosti, aby slúžil svojmu odvekému poslaniu. Posviacku  previedol dekan a titulárny kanonik Štefan Zaják z Trstenej.[27]

Starý organ už tiež nevyhovoval, zvony boli vypálené. Pán farár sa obrátil o pomoc na vysťahovalcov v USA, ktorí pomohli kúpiť organ Rieger za 50.000,- Kčs a zvon za 26.000,- Kčs. Pán farár Laurinec zakúpil sochu sv. Jozefa v  Tirolsku, v meste Bolzano. Dnes stojí na  priečelí chóru.[28]

Vznikla prirodzená potreba postaviť kostol aj v Suchej Hore. Suchohorčania chceli mať svoj kostol. Vedúcu úlohu pri výstavbe kostola mal vtedajší predseda obce Suchá Hora Ján Brnušák za pomoci obecného výboru. Pozemok pod kostol kúpili od Antona Krátkeho za 1.110,- Kčs. Zbierka od Američanov vyniesla 33.000,- Kčs. Na zvyšok sa po 220,- Kčs na jeden dom poskladali veriaci. Pomocná ručná a povozová práca sa nepočítala. Pri stavbe nového kostola bol najvýznamnejším pomocníkom Matej Kovalík, ktorý zakúpil do kostola hlavný oltár v Poľsku za 14.000,- Kčs a sochu Krista Kráľa z Tirolska za 3.000,- Kčs. Na dôvažok tento zbožný človek daroval aj jeden zvon.

Ďalej mali udalosti zrýchlený osudový spád, ktorý doteraz obe farnosti nepoznali. Keď prešli pohnuté tridsiate roky, prišlo druhé pripojenie Hladovky k Poľsku od 13. 11. 1938 až do 1. 9. 1939.

Koncom storočia pracoval na Orave známy umelec - maliar Jozef Hanula. Na novej klenbe hladovského kostola v roku 1941 vytvoril krásne maľby.[29] Objednávku zabezpečil vtedajší farár Mikuláš Fitt.

V zachovanom rukopise farára Chrašča sa uvádzajú udalosti, ktoré sa odohrali počas jeho pôsobenia. Napríklad: v roku 1949 víchor zhodil z veže kríž. Akísi cudzinci ho vyniesli bez lešenia na svoje miesto.[30]

  Ján Hutlas - Kučis (1905-1986) a Matej Motýľ (1907-1981)

V roku 1952 sa do kostola za 105 473,- Kčs zakúpili dva veľké lustre. 60.000,- Kčs na ich kúpu venoval veriaci Ján Kalis. Zároveň boli steny kostola obložené spišským travertínom. Majster Štefan Bonk skonštruoval bočný oltár pre sochu Matky Sedembolestnej.[31] Pod týmto oltárom sa nachádza Boží hrob zo začiatku XIX. storočia. Kostolné lavice boli chatrné, preto majster Ján Hutlas urobil v roku 1960 nové. Keďže jedna polovica bola hladovská a druhá polovica suchohorská, z hľadiska výstavby kostola a príspevkov, prác na kostole si každý platil materiálom „na svojej polovičke.“

V roku 1964 bol v kostole inštalovaný rozhlas. V roku 1966 sa podľa koncilového uznesenia z kostola odstránili „šránky“, ktoré delili kostolnú loď od Svätyne. Starý oltár nechali ako pamiatku na staré časy, ako malebné pozadie a postavili pred oltár nový obetný stôl, pri ktorom kňaz slúžil svätú omšu tvárou k ľudu. V tomto ohľade bola hladovská farnosť prvou na Orave, ktorá túto principiálnu zmenu urobila.[32]

Kňaz Michal Tondra pôsobil vo farnosti sedemnásť rokov. Veľa sa v tomto čase urobilo. V rokoch 1974 – 1975 sa robila generálna oprava farskej budovy. Táto fara však bola neskôr v roku 1987 zbúraná a na jej mieste postavená nová farská budova. Projekt vypracoval rodák Ing. arch. Ján Šprlák. Novú budovu zdobí vitráž sv. Cyrila a Metoda v okrúhlom okne  kancelárie podľa návrhu akademického maliara Vincenta Hložníka. V jedálni sa zase nachádza plastika Poslednej večere od akademického maliara Petra Hložníka. Plastika má rozmer 400x150 cm. Posviacka fary sa konala v roku 1988. Vykonal ju kapitulný vikár Štefan Garaj.

Plastika Poslednej večere na fare od akad. maliara Petra Hložníka

Úpravy sa robili v roku 1981 aj na kostole. Strecha a veža sa pokryli medeným plechom, vymenili sa okná, vynovila sa a zariadila novým nábytkom sakristia. V okolí kostola bol vybudovaný odvzdušňovací kanál, obnovila sa fasáda a pribudla malá prístavba, ktorá slúžila ako vstup.

Kostol počas opravy v r. 1981

V roku 1981 sa začala formovať  hudobná skupina, ktorá prerástla do speváckeho zboru. Účinkovala na rôznych aktivitách farnosti, akými boli akadémie, mikulášsky večierok, vianočné i veľkonočné pobožnosti a pod. Vo farnosti sa rozprúdil nový život. Kostol sa stal súčasťou dedinskej kultúry. Duchovný život farnosti sa začal vzmáhať. Pri liturgických slávnostiach a pobožnostiach sa začali využívať prvky goralskej kultúry. Tým sa oživili dávne tradície, kroj, reč, piesne aj zvyky, všetko pre slávu Božiu. V dnešnom, prítomnom čase byť účastníkom polnočnej svätej omše cez Vianoce, keď sú pri oltári goralskí muzikanti, deti a ľudia v chrámovej lodi v goralských krojoch, je veľkým kultúrnym a duchovným zážitkom  pre každého človeka.

Mládežnícky spevokol 1982

 

Kňazi

Po vzniku hladovskej farnosti 1787 sa stal kňaz najpotrebnejšou osobnosťou v obci. Bol v prvom rade nielen duchovným pastierom, často i jediným vzdelaným človekom v obci. Veriaci sa obracali naňho s prosbami o radu, o pomoc nielen vo veciach duchovných, ale často musel pomáhať aj vo „veciach svetských“.

Vo farnosti Hladovka pôsobili títo kňazi:

1. 1787 – 1789 Tomáš Hlavacsany, lateránsky kanonik a administrátor.
2. 1789 – 1798 – Tadeáš Kabzay, lateránsky kanonik, farár. Zomrel 8. 11. 1798.
3. 1798 – páter Zerifin Kitkay, administrátor. Pôsobil v Hladovke len krátky čas.
4. 1798 – 1800 páter Ján Krátky. Pôsobil ako farár v Zubrohlave. Z lateránskeho kanonika v Poľsku sa stal kňazom spišskej diecézy. Odtiaľ prišiel do farnosti v Hladovke. Tu aj zomrel.
5. 1800 – Jakub Króner. Pochádzal z Ružomberka. Krátky čas v Hladovke administroval. Neskôr bol farárom v Námestove.[33]
6. 1800 – 1816 – Jakub Meštjanek, rodák z Rabčíc, farár. Z Hladovky odišiel do Jablonky.
7. 1816 – 1826 – Ignác Brunkala. Pochádzal z Oravky. Zomrel 15. 10. 1826 v Hladovke.
8. 1826 – 1827 – Jozef Vitkovský. Rodák z Levoče. Administrátor.
9. 1827 – Ján Kaser – pochádzal z Harhova. Administrátor.
10. 1827 – 1869 – František Kisely. Bol farárom od 24. 4. 1827[34] Zomrel 12. 9. 1869. Tento pravý Izraelita tu pôsobil vyše štyridsať rokov. Svoju spokojnosť vždy zdôrazňoval týmto refrénom: „Vzácny priateľu, ja som najšťastlivejší človek na svete.“ Všetky politické a iné búrky prešli ponad jeho šedivú hlavu bez následkov.
11. 1868 – 1869 - Štefan Pirontsak, administrátor pre duchovné veci.
12. 1869 – 1889 – Ján Petruska, farár.
13. 1889 – 1897 - Štefan Haluška, farár.
14. 1898 – 1902 - Štefan Zaják, farár.
15. 1902 - Anton Hromada – bol farárom tri mesiace.
16. 1902 – 1921 – Andrej Doránsky. Podľa svedectva ľudí v tom čase žijúcich, bol to svätý človek, tichý pracovník Cirkvi predovšetkým medzi mládežou. V roku 1920 ho zastihli z histórie známe udalosti, keď 4. augusta, na základe rozhodnutia veľmocí boli Hladovka a Suchá Hora pridelené k Poľsku.[35] Pán farár Doránsky nechcejúc ísť do Poľska, odišiel z Hladovky. Útočište našiel u Jozefa Petreka, farára v Nadošanoch, rodáka z Hladovky.
17. Ján Maslák – pôsobil len krátku chvíľu.
18. V decembri 1921 prišiel do farnosti za farára Jozef Laurinec. V kapitole o kostole sme spomenuli, čo všetko dobré a vzácne pre farnosť a obec urobil. V novembri 1938 pána farára zastihlo obsadenie a pripojenie Hladovky k Poľsku. Pán farár Laurinec nechal faru, ušiel do Trstenej k rodine, a viac sa do Hladovky už nevrátil.

Po farárovi Laurincovi administrovali na fare poľskí kňazi. Ich cieľom a zámerom bolo popoľštiť tunajšie obyvateľstvo. V škole sa síce učilo po poľsky, ale v kostole a v obci sa ľudia vzpierali, v kostole stále spievali slovenské piesne. Kardinál Sapieha  prišiel do farnosti osobne, aby spísal akúsi dohodu.[36] Štátne úrady do tohto sporu niekedy až brutálne zasahovali. Tento stav trval až do 1. 9. 1939, keď sa farnosť opäť pripojila k Slovensku.

Po pripojení Hladovky k Slovenskej republike od septembra 1939 až do decembra 1939 tu dochádzal a zastupoval správcu farnosti p. farár František Očkaják z Liesku.

19. V decembri 1939 už pôsobí vo farnosti farár Mikuláš Fitt. V čase jeho „éry“ sa toho veľa urobilo. V týchto časoch prekvitalo pašovanie s Poliakmi takže ľudia boli „pri peniazoch.“ Toto vedel farár Fitt využiť aj v prospech farnosti. Už sme spomínali, že dal prekrásne vymaľovať kostol akademickému maliarovi Jozefovi Hanulovi. Vo fare zriadil kúpeľňu a akýsi primitívny vodovod na ručný pohon, záhradu a cintorín oplotil drôteným plotom.

Kňaz Fitt, narodený 21. 10. 1906 pochádzal z Trstenej. Za kňaza bol ordinovaný v roku 1932. Na začiatku pastorácie pôsobil v Černovej. V 1945 narukoval na vojenčinu. V tom čase ho od júla 1945 až do decembra 1945 zastupoval Viktor Lompart ako dočasný duchovný správca. Mikuláš Fit pôsobil v Hladovke až do apríla 1953.

20. V máji 1953 na telegrafickú výzvu Ordinariátu v Spišskej Kapituli prišiel do Hladovky František Chrašč, ktorý sa narodil 2. 4. 1902 v Jablonove. Za kňaza bol ordinovaný 29. 6. 1927.[37] Ako kaplán pôsobil vo Veličnej, v roku 1930 ako správca farnosti v Kolačkove, v roku 1940 bol farárom v Spišskom Hrhove, v roku 1950 správcom farnosti v Ludrovej a od mája 1953 v Hladovke, odkiaľ odišiel až v roku 1970 z činnej pastorácie do Suchej Hory. Zomrel 7. 10. 1986 v Suchej Hore. Tam je aj pochovaný.[38] Farárovi Chraščovi patrí naša vďačnosť za spísanie pamätí, z ktorých sa dozvedáme veľa cenných informácií, ktoré by sa boli nenávratne stratili. Dotýkali sa života a udalostí vo farnosti, ale sú v nich aj záznamy a poznatky o živote ľudí v obci.

„Keď som prišiel v roku 1953 do Hladovky, nikto ma nevítal, ani nečakal, lebo môj predchodca bol obľúbený a keďže musel ísť preč, tak patričnú nevôľu obecenstva, samozrejme, musel ktosi pocítiť, a to som mohol byť len ja, hoci predtým som ani nechyroval, že nejaká Hladovka jestvuje, ani nikdy dobrovoľne by som sem nebol prišiel. (...) Nič sa nedalo robiť, len trpezlivo čakať, kým sa ľady samy od seba prelomia.

Vzal som vec za praktický koniec a hľadel sa zariadiť čo najlepšie. Keďže som odjakživa bol zdravotne biedny, zaujímali ma predovšetkým pece. Všetky som dal prerobiť kachliarskemu majstrovi z Trstenej.

V roku 1954 sa robila reparácia povál, ktoré boli robené z hrubizných brván, ale následkom porúchaného eternitu na streche drevá zhnili a povala visela prehýbajúc sa do izieb.

Podobný prípad bol aj v kostole. Pre poškodený eternit blízko veže zhnila časť väzby a keďže na povale bol taký menší rybník, trpela aj maľovka. Ak nemala nastať katastrofa, museli sme zhnité brvná vymeniť, dach pokryť plechom, lebo eternit opravovať bola daromná robota, vietor a z veže padajúce ľadové comple by šarapatil naveky. Na celú reparáciu fary a kostolnej strechy sme dostali od štátu 5000,- Kčs. Ostatné, podľa odhadu cirkevného oddelenia KNV v Žiline (Čavajda) v hodnote 70.000,- Kčs sme spravili svojpomocne. (...) Keďže po odchode Fittovom nebolo kantora, pozeral som, ako ho stvoriť. Zdalo sa mi najjednoduchšie nacvičiť niekoho z domácej mládeže. Dali sa do toho dievčatá. Učil som ich na svojom harmóniu a podaktoré sa tak vydarili, že za krátky čas som bol s nimi spokojný nielen ja, ale  aj obecenstvo.

(...) Šmelinárstvo sa pestovalo vo veľkom, hoci to bolo spojené s nebezpečenstvom smrti, ale teraz je šmeline už koniec. (písané 1954) Pán farár uvádza o.i. aj toto: Kvôli informácii chcem poznamenať, pašovanie  nie je zárobok, ale je to istý druh športu, je to pasia, náruživosť, celkom tak ako šport alebo pytliačenie. Ku tomu treba hodne telesnej zdatnosti aj dôvtipu, aby dakto vedel prejsť cez rozum pohraničnej stráži.“

Správca farnosti si všimol aj charakteristiku mravnú. Zaznačil však jednotlivé udalosti tak, že sú nakopené do niekoľkých riadkov, ako keby sa boli stali v jednom roku. Pritom na každej dedine sa stávali vraždy, bitky aj streľby. V Hladovke od roku 1907 uvádzal zrejme tie, ktoré zostali v pamäti ľudí tak, že sa o nich rozprávalo aj v roku 1953.  Aj keď ide o „podanie z druhej ruky,“ uvádzame niektoré kvôli historickej presnosti: „V roku 1953 Martin Šimaľa na posteli zastrelil svoju manželku aj seba, vraj pre nevernosť.(...) 1952 v Oraviciach dvaja Ďubašíkovci zo Suchej Hory tak dorúbali Tvrdošancov, že ôsmich museli odviezť do nemocnice. Tak také veci sa diali a teraz tak skrotli tí ľudia, že sú ako baránky.“

Tieto záznamy pán farár Chrašč vyvažoval objektívnou náboženskou charakteristikou  celej obce: „Že tunajší ľud je nie hocijako, ale hlboko nábožný, vidieť aj z toho, koľko vie obetovať na kostolné ciele. Pozoruhodné je, že v nedeľu chodia do kostola na sto percent, vo všedný deň nikdy ich tam nie je menej ako sto duší. Nikto nikdy nezostane cez sv. omšu na kostolnom dvore, ako to býva niekde vo zvyku. V nedeľu po obede na takzvanom ruženci je ich skoro toľko isto, ako doobeda. Na spoveď idú všetci najmenej tri razy do roka. V Advente, v pôste a na odpust. Školské deti sa prihlásia na náboženstvo na 100% a nielen prihlásia, ale aj chodia.“

Kňaz, ktorého, keď prichádzal do Hladovky nikto nevítal, teraz napísal na konci týchto poznámok s hrdosťou: Taká je Hladovka.

21. Po dp. Chraščovi prišiel v roku 1970 farár Jozef Haviar. Narodil sa 25. 12. 1914 v Dlhej nad Oravou. Za kňaza bol ordinovaný 21. 6. 1941. V kronike obce Dlhá nad Oravou sa uvádza, že hneď po vysviacke pôsobí ako kaplán vo Veličnej, potom v období 1941 – 1944 ako kaplán v Zákamennom. V rokoch 1944 – 1946 pôsobil na kaplánke v Zázrivej a v rokoch 1946 – 1948 v Bobrovci. Jeho poslednou zastávkou bola farnosť v Hniezdnom 1948 – 1950. Kronika spomína, že v rokoch 1953 – 1956 bol správcom farnosti v Ľubici a v rokoch 1956 – 1968, aj keď už na invalidnom vozíku, správcom farnosti v rodisku. Potom začal opätovne pôsobiť ako správca farnosti vo Veľkej Lesnej 1968 – 1970. Po odchode farára Chrašča prišiel do Hladovky a pastoračnú činnosť vykonával v Hladovke až do roku 1973 ako správca farnosti. Od roku 1974 bol už na dôchodku v Dlhej nad Oravou. Zomrel v trstenskej nemocnici 8. 6. 1987. Je pochovaný na miestnom cintoríne v Dlhej nad Oravou.[39]
22. V rokoch 1973 – 1990 pôsobil v Hladovke Michal Tondra, farár, terajší dekan Trstenského dekanátu a farár v Suchej Hore.
23. 1990 – 1994 - Ján Kekelák, správca farnosti. Pochádza z Rabče. Narodil sa 2. 12. 1960 v Námestove rodičom Jánovi Kekelákovi a Jozefíne, rodenej Kvasniakovej. Na kňaza bol ordinovaný 16. 6. 1987.[40] Bol kaplánom v Levoči, v Poprade a v Tvrdošíne. Od roku 1994 pôsobil v Liptovskej Lúžnej a v súčasnosti pôsobí v Bobrove.
24. Od júla 1994 pôsobí v Hladovke ako farár PaedDr. Jozef Golvoň.

 

Vdp. Michal Tondra

Zo životopisu dekana Michala Tondru vieme, že sa narodil 17. 1. 1947 v Spišských Vlachoch.[41] Bol deviatym dieťaťom Veroniky Tondrovej, rodenej Chmelárovej a Michala Tondru. Na kňaza bol ordinovaný 21. júna 1970 v Bratislave. Potom pôsobil ako kaplán v Zázrivej pri bratovi, ktorý tam bol správcom farnosti. V Zázrivej pôsobil  tri roky a päť mesiacov do 1. 12. 1973, kedy sa stal správcom farnosti v Hladovke. Od 1. 2. 1990 bol správcom farnosti v Trstenej a zároveň prodekanom oravského dekanátu a od 1998 roku dekanom oravského dekanátu. Od 1. 7. 2006 je vdp. dekan Michal Tondra farárom v Suchej Hore.

O všestrannom a tvorivom pôsobení vdp. Michala Tondru vo farnosti Hladovka sa môžeme dozvedieť viac z jeho spomienok.

Zo spomienok vdp. Michala Tondru

„O Hladovke som vedel niečo z počutia... Až keď som bol na pohrebe p. farárovi Čolkovi v Liesku, a už som vedel, že mám ísť do Hladovky, tak som sa tam išiel pozrieť. Vtedy som bol  prvýkrát v tých „goraľských dedinách“ - v Hladovke a v Suchej Hore. Prvého decembra 1973 som mal sv. omšu v Zázrivej. Pár slovami som sa rozlúčil so Zázrivcami. Neskôr sme naložili zopár „švestiek“, ktoré som dal do môjho trabantíka a do Ferovej Oktávie a vyrazili sme smerom na Oravu. Zima prišla vtedy veľmi zavčasu, snehu navalilo neúrekom. So mnou v trabantíku šiel Janko Majdiš, neskôr bohoslovec, ktorý teológiu nedokončil a oženil sa.

Aké boli moje prvé dojmy z Hladovky?

... do kopčeka, ku fare, sme pre množstvo snehu ledva vyšli. Stretnutie s farou ako takou bolo plné rozpakov a nie celkom milých prekvapení. Ako mnohé iné v tom čase, aj táto farská budova bola stará, kamenná, vlhká, studená „búda,“ ktorá pôsobila dojmom vyrabovanej usadlosti. Okrem starého kuchynského nábytku nebolo v nej nič, zhola nič, len prázdne steny, na ktorých mapy od vlhkosti siahali niekde po povalu. V prízemnej budove šla stredom chodba, na pravej strane boli tri izby, na ľavej jedna menšia izba, hospodársky východ na dvor, kuchyňa, východ na povalu, takzvaná kúpeľňa, ktorá si zaslúžila zvláštnu pozornosť. Kúpeľňu totiž tvorila tmavá sklepená miestnosť bez okna, steny úplne čierne – začadené, zrejme to bola kedysi udiareň. Jej zariadenie tvorila liatinová neomurovaná vaňa postavená na takých paprčiach, pripomínajúcich „svinské nôžky.“ Záchod bol síce splachovací, ale misa rozbitá, tiekla a smrdela. Potom tam bola ešte piecka s valcom na zohrievanie vody, nejaké umývadlo a na konci chodby latrína. Hrôzostrašný pohľad.

Toto všetko som bral s humorom a optimizmom, bol som nenáročný, takže mi nevadilo, že fara bola taká, aká bola, a hneď sa vo mne ozvali moje stavbárske gény, ktoré som pravdepodobne zdedil po otcovi a začal som rozmýšľať, čo s tým.

V tejto fare nás vítalo zopár ľudí: kostolník s manželkou – Augustín Hrubec, Motýľovci a ešte ktosi, ale už sa nepamätám. Keďže som nemal žiadny nábytok, kdesi  v dedine pozháňali a na faru dovliekli posteľ a obrovskú perinu, potom nejaký stôl, stoličku a to bolo všetko s čím som začínal. V poslednej izbe, ktorá bola izbou pre všetko – kanceláriou, spálňou, jedálňou, obývačkou – bola okrem „kachľáka“ ešte aj akumulačka, takže som tam mal ako-tak teplo. Inde boli staré „kachľáky“, v ktorých sa nedalo poriadne kúriť.

Za farou stáli staré hospodárske budovy v stave rozpadu, vyrabované, pretože ako spomínali niektorí, starý pán  farár Chrašč, keď si budoval  dom v Suchej Hore, zobral na stavbu všetko, čo sa dalo – dosky, drevá...

Môj predchodca, pán farár František Chrašč, narodený v roku 1902, bol kňazom starej éry, ale predsa sa po II. Vatikánskom koncile prispôsobil liturgickým normám. Medzi prvými zriadil obetný stôl a slúžil tvárou k ľudu. Mal rád poriadok, ktorý si svojou autoritou vedel udržať. Hovoril otvorene, a tak udržiaval tradičnú vieru. Nebazíroval na nejakej horlivosti a raste v duchovnom živote. Keď som tu prišiel, na prvý piatok prišlo na svätú spoveď málo ľudí. Na sväté prijímanie išli v nedeľu a – dosť. Mnohokrát sa stalo, že som bohostánok neotvoril, pretože na sväté prijímanie nikto neprišiel. Postupne som vysvetľoval potrebu a význam denného sv. prijímania a dnes máme denno-denne na sv. prijímaní kopec ľudí a to nielen starých!

Kedysi sa pán farár Chrašč vyjadril na adresu nás, mladých kňazov: „Neviem, čo vy toľko spovedáte! Ja som šiel raz do roka s otcom na spoveď na Kapitulu (bol rodákom z Jablonova, filiálky Spišskej Kapitule) a som kňazom. A vy len spovedáte a spovedáte.“ Ináč bol medzi ľuďmi obľúbený, vedel sa s každým porozprávať a otvorene povedať, čo si myslí.

Ženy trošku zaznával a podceňoval. Nazýval ich „bezbožné ženské pokolenie.“ Jeho gazdinka Anna Liptayová si pri ňom vytrpela dosť.

V Hladovke bol farárom 16 rokov, ja som s ním prežil 13. Dobré sme spolunažívali, do pastorácie sa vôbec nemiešal, ale na druhej strane ani veľmi nepomohol.  Každý deň vrátane nedele si odslúžil sv. omšu v kostole a bez kázne aj v nedeľu. Ak sa cítil pri sile, dal aj sv. prijímanie, ak nie, tak nedal a to bolo všetko. V tom čase už nevyspovedal ani jedného človeka.  Raz vyhlásil: „Ani keby prišiel pápež, nevyspovedám ho, pretože som na dôchodku...“ Raz o tom povedal: „Penzia je to najlepšie, čo Pán Boh stvoril.“

Rád chodieval do kňazskej spoločnosti, brával som ho so sebou na odpustové obedy do okolitých farností a tam potom viedli nekonečné debaty s Jožkom Kaučiarikom, pátrom Protázom Kolejákom, Aurelom Mihaliakom a inými. Ku koncu svojho kňazského pôsobenia si postavil dom v Suchej Hore, kde 16 rokov žil až do svojej smrti. Zomrel 7. 10. 1986, na sviatok Ružencovej Panny Márie, v skorých ranných hodinách. Spolu s goralmi sme mu pripravili pekný pohreb. Pochoval ho riaditeľ biskupského úradu Michal Kľučár, kázal Jožko Kaučiarik. Keďže všetok svoj majetok poručil gazdinke, tá po určitom čase dom predala a odišla najprv ku svojej neteri do Kvetnice a potom do Domu dôchodcov v Kežmarku, kde v roku 2009 zomrela.

Hlavný oltár so "šránkami"

Čo sa týka kostolov v Hladovke a Suchej Hore boli tiež zanedbané, pretože pán farár Chrašč v posledných rokoch svojho účinkovania sa venoval výstavbe svojho domu. Jeho nástupca pán farár Haviar bol chorý a farnosti sa venoval minimálne, potom ho zastupoval pán dekan Mihaliak z Čimhovej, takže farnosť trpela nedostatkom starostlivosti zo strany duchovných otcov.

Horšie vyzeral kostol v Suchej Hore. Interiér pôsobil pochmúrnym dojmom. Steny plesnivé, maľby na strope  čierne až tak, že sa nedalo rozoznať, čo vlastne na nich je. Staré lavice, pri hlavnom oltári priložený bočný oltár, a hlavne – poškodený chór – betónové zábradlie prasknuté, boli obavy, že spadne.

Kostol v Hladovke bol  trošku v lepšom stave – pomerne svetlý, maľby od akademického maliara Hanulu z roku 1941 zachovalé, ibaže sem-tam diery ešte od vojny, nakoľko na tomto území stál deväť týždňov front, stále sa bojovalo a kostol bol tiež terčom ostreľovačov. Steny kostola boli obložené spišským a bešeňovským travertínom, lavice nové, urobil ich majster Hutlas – Kučiš.

Horšie vyzerala sakristia. Tmavá miestnosť s popraskanou klenbou a starým nábytkom na severozápadnej strane, kde bola stále zima. Plech na veži bol čierny, hrdzavý, s dierami od vojny, strecha na kostole – čiastočne plech, čiastočne eternit, zo stien opadávala omietka.

Keď som to všetko videl, pomyslel som si: Mišo, máš čo robiť!

Navyše ešte farnosť Liesek po smrti farára Čolku bola uprázdnená. Nemali tam koho dať. A tak mi to zavesili na krk na desať mesiacov – veď „mladý hačúr“ nech ťahá. Mal som vtedy 27 rokov a na starosti tri dediny, tri kostoly, tri školy – dve plne organizované, jedna neúplná, len ročníky 1-4.

Ešte šťastie, že som prišiel k dobrým ľuďom (až na výnimky).  K tvrdým,  ale dobrosrdečným goralom, ktorých som spoznával, učil sa im rozumieť, a snažil sa ich chápať. Pomaly som sa stával jedným z nich. Ich reč mi nebola cudzia, lebo moja rodná reč – spiščina – nemá ďaleko od goralčiny. Používa tie isté mäkké spoluhlásky š, č, ž, dž a mnohé rovnaké, či podobné slová. Nemal som problém naučiť sa po goralsky a hlavne naučiť sa spievať mnohé prekrásne goralské piesne.

Po duchovnej stránke som sa tu stretol s tradičnou, živou, úprimnou a opravdivou vierou. Možno povedať, že 100 % ľudí tu chodilo do kostola. Gorali poznali tvrdú robotu, kostol a sem-tam zábavu, hlavne na krstinách, na svadbách, chlapi do krčmy chodili málo, nebolo nijakých notorických alkoholikov, až kým v roku 1976 neprišlo družstvo. Potom sa začali meniť k horšiemu. Tam sa naučili piť a – kradnúť.

 

Opravy cirkevných budov.

Pustil som sa do práce podľa svojich schopností, sledovaný štátnou mocou, ktorá mala na každej dedine, nevynímajúc Hladovku a Suchú Horu svojich informátorov. Tí sledovali, čo sa deje aj na poli cirkevnom a podávali na farára hlásenia. Čo robí, aké aktivity vyvíja a hlavne ak bol mladý. Každú chvíľu som mal na krku cirkevného tajomníka, ktorým bol vtedy Ján Vozár a ten išiel tvrdo po každej aktivite či stavbárskej, či duchovnej. V rokoch tzv. „normalizácie“ všetko zvlášť ostro sledovali. Na každú, i drobnú opravu bol potrebný štátny súhlas od cirkevného tajomníka. Toho bolo treba neraz podplatiť, aby dal súhlas, pretože v tunajšej farnosti bolo  nevyhnutné robiť nie drobné opravy kostolov aj fary, ale generálne opravy.

Navzdory všetkému sme sa do toho pustili. Ratovali sme to, čo najviac horelo. Hneď v roku 1974, sme natierali plech na veži v Hladovke, ktorý sa až červenal od hrdze.

Robila to partia natieračov zo Žiliny; boli to však ľudia prepojení na podsvetie. Hľadali možnosť okradnúť tých, čo ich najali. To sa stalo osudným aj pre mňa. Keď som ich vyplácal, pred ich očami som vytiahol peniaze z veľkej čiernej skrine. Našli si spôsob, ako sa dostať do fary. Bolo to veľmi jednoduché, pretože dvere zozadu, zo dvora, boli staré a kopnutím sa rozpadli. Bol utorok, pred popolcovou stredou v roku 1975. Večer, po sv. omši som prišiel na faru aj s nejakými miništrantmi. Keď som vošiel do fary, všimol som  si pootvorené bočné dvere. Na skrini, v kancelárii, boli známky po násilnom otvorení. Hneď som vedel, že je zle. Miništrantov som vyprevadil domov, otvoril skriňu a zistil že peniaze, ktoré som mal v krabici od hostií, sú preč. Volal som políciu, ktorá prišla aj so psom, ale – samozrejme – nič nezistili. Nastalo  obdobie dohadov a podozrení. Na veľkonočný pondelok sa zlodeji vrátili. V podvečer  sa pokúšali dostať zadným vchodom do budovy. Bol som však doma. Počul som zvuky. Zasvietil som na chodbe a oni ušli dvorom, cez starú stodolu, v ktorej stratili vzduchovú pištoľ. Neskôr ich prichytili pri krádeži na jednej fare na Považí, priznali sa aj ku krádeži v Hladovke. Z tých, čo nám natierali strechu, nebol ani jeden kradnúť, ale mali na nich prepojenie a dali im typ. Nesledovali nepríjemné súdy, niečo vrátili, ale všetko nie.

Bola to moja prvá nepríjemná skúsenosť na začiatku môjho pôsobenia v Hladovke. Poučil som sa z nej, že nikdy nemám už pred nikým vydávať peniaze alebo odkladať do úschovy.“

 

Generálna oprava farskej budovy

„V roku 1974 sme začali s generálnou opravou fary. Najlepšie by ju bolo zbúrať a postaviť novú. Ale v tých časoch to nebolo mysliteľné. Nové cirkevné objekty sa nesmeli stavať. Na opravu starých ešte ako-tak dali povolenie, ale postaviť niečo nové,  to bolo nemožné. Tak sme začali „s opravou.“ Najprv sme za farou postavili kotolňu, sklad paliva a garáž. Potom sa urobilo ústredné kúrenie. Vymenili sa hlavné vchodové aj bočné dvere. Prestavala sa „slávna“ kúpeľňa. V tých  sklepených priestoroch sa podarilo vytvoriť utešenú kúpeľňu, aj WC – ten sme oddelili od kúpeľne samostatným vchodom z chodby. Potom sa postupne povymieňali všetky dvere.  V ďalších rokoch sa obnovoval exteriér – nanovo sa prekryla strecha plechom, nahodila sa nová fasáda, zbúrala sa latrína na konci chodby a taktiež sa postavili nové ploty na záhrade, pred farou a zboku smerom ku kostolu. Neskôr sa  taktiež oplotila veľká záhrada za farou. Zbúrali sme zadné stavy, ostala iba maštaľ, z ktorej sa vytvoril sklad „pre všeličo. Takže – naozaj generálna prestavba aj s okolím.“

 

Rekonštrukcia kostola v Suchej Hore.

Pretože v tom čase bola Suchá Hora filiálkou farnosti v Hladovke a kostol Krista Kráľa bol v horšom stave, ako farský, spomenieme niečo aj o jeho generálnej oprave. Tá sa začala súčasne s  s opravou kostola v Hladovke.

Samostatnú zmienku si zaslúži oprava chóru.  Betónové zábradlie bolo popraskané. Chór bol maličký. Suchohorci ho zamýšľali zväčšiť. Lenže na zväčšenie chóru by sme  v žiadnom prípade nedostali povolenie. A tak sa využila daná situácia. Chlapi zobrali haviar, popraskané zábradlie ešte viac narušili, podopreli kolíkmi a potom sa zavolal cirkevný tajomník na obhliadku narušeného chóru. Prišiel aj s predsedom okresu. Konštatovali, že je nevyhnutné zábradlie opraviť, lebo hrozilo zrútenie. Ale prízvukovali pri kontrole: žiadne zväčšenie! Riskli sme to. Postavila sa železná konštrukcia a opláštilo sa to doskami z červeného smreka. Plány vypracoval inžinier arch. Štefan Kukuc, rodák zo Suchej Hory, bývajúci v Žiline. Neskôr sa pokračovalo v generálnej oprave – omietky na stenách sa osekali od kameňa, nahodili sa nové, položila sa dlažba z vietnamského mramoru, reštaurovali sa oltáre, bočný oltár sa premiestnil dozadu, pod chór, zdupľovali sa okná, maľby sa zatreli, pretože boli tak poškodené, že sa ich už neoplatilo reštaurovať. Urobila sa nová elektroinštalácia a osvetlenie. Nakoniec sa vyrobili nové lavice.

Potom sme sa pustili do exteriéru. Kostol sa nanovo prekryl plechom. Taktiež sa otĺkli omietky a nahodili sa nové. Fasáda sa natrela fasádnym náterom, po ktorý sme boli až v Kutnej Hore. O trochu sa zväčšila sakristia, ale tiež načierno, bez povolenia. Nakoniec sme stavali nový plot – zvláštny z betónových dielcov, bieleho cementu spájaných kamennými stĺpikmi z domáceho kameňa. Keď nemal kto kresať kamene, vyhlásil som, aby si každá rodina zobrala na starosť jeden stĺpik. Plot tiež navrhol spomínaný architekt. Tak sa urobila generálna oprava kostola filiálky v Suchej Hore zvnútra, aj zvonka.“

 

Rekonštrukcia kostola v Hladovke

„Prišiel čas, aby sme sa pustili aj do rekonštrukcie farského kostola Nanebovzatia Panny Márie v Hladovke. Jeho rekonštrukcia sa odsunula, lebo kostol v Suchej Hore bol v horšom stave. Začali sme v roku 1981 exteriérom kostola – ten bol totiž schátralejší, ako interiér. Už v zime sme nachystali a z Oravíc navozili, v Tvrdošíne napílili drevo. Veľmi nám v tom pomohol šéf polesia pán Kuľkovský. Na jar 1981 sme sa pustili do práce. Do módy v tomto čase prišiel medený plech, ktorý sa dal zohnať a nebol moc drahý. Tak sme sa so súhlasom cirkevného tajomníka – inakšie to nešlo rozhodli preň. Keďže gorali boli štedrí, urobili sme zbierky a ani o financie nebola núdza.

Okolo veže sme postavili lešenie, ale keď sme vyšli hore a zhodili plech, zistili sme, že je  z polovice zhnitá,  pretože cez deravý dostrieľaný ešte z vojny plech zatekalo. Majstri od dreva – Gusto Bonk, Gusto Harmata a ďalší sa pustili do veže a celú vrchnú  časť urobili novú. Tú potom pokrývali majstri plechári Hrubjaci z Oravskej Polhory. Nasledovala oprava fasády, požili sme metličkový nástrek. Na streche sa tiež museli povymieňať zhnité drevá, urobila sa malá vežička, ktorú potom pokryli medeným plechom majstri Hrubjaci. Aj na kostole sa obnovila fasáda tým istým spôsobom ako na veži, vymenili sa okná, vyrábali ich naši chlapi, ktorí pracovali v strojárňach v Trstenej. Potom sa nahodil nový sokel na fasádu  z hotových dielcov z bieleho cementu, ktoré sme si vyrábali sami. Okolo kostola sa vybudoval osušujúci kanál.“

 

Prístavba predsiene kostola.

„Hladovský kostol nemal predsieň. Schody boli otvorené, v zime na nich mrzol ľad, šmýkalo sa na  nich. Rozmýšľali sme,  ako ich zakryť. Pri všetkých prácach mi pomáhal inžinier arch. Anton Surový z Ružomberka. Bol to vynikajúci odborník. On vypracoval projekt na výstavbu predsiene, ktorú vynikajúco zladil s jestvujúcou stavbou kostola z roku 1808. Nikto nezasvätený neprišiel na to, že predsieň bola pristavaná v roku 1981, teda o 173 rokov neskôr. Na prístavbu  by sme v žiadnom prípade nedostali povolenie, ale riskli sme to a stavali „načierno.“ Využili sme situáciu, že sa v  okrese menili cirkevní tajomníci. Vozára odvolali a nastúpil Dušan Benický. Chvíľu trvalo, kým sa zabehal a tak sme to riskli a kým prišiel aj k nám, stihli sme predsieň postaviť. Všetko bolo hotové a na nepoznanie zosúladené s pôvodnou stavbou, takže si nič nevšimol. O niekoľko rokov neskôr niekto zahlásil na okres, že robíme nedovolené opravy, no nepovedal čo konkrétne. A tak sa cirkevný tajomník chcel na mieste presvedčiť, aké nedovolené opravy sme robili. Neprišiel na to, že predsieň bola pristavaná, ja som sa k tomu nepriznal, a tak všetko dobre skončilo. Ak by na to bol zistil, mohli mi za to zobrať štátny súhlas.

Po exteriéri sme sa začalo s rekonštrukciou interiéru. Po novej inštalácií elektriny a osvetlenia sme v roku 1982 v kostole postavili lešenie a pustili sa do reštaurovania malieb Jozefa Hanulu z roku 1941. Pomerne zachované maľby, bolo treba len očistiť a poopravovať diery, ktoré sa nachádzali v strope ešte od čias vojny. Na túto prácu sa podujal už spomínaný architekt Surový, ktorý vedel aj maľovať. Išlo mu to pomaly, nakoľko mal rád „moskovskú,“ a rád si ju kupoval v krčme. Chlapom tvrdieval, že ju potrebuje na riedenie farieb. On si ňou „riedil krv.“ Potom sme mu našli dve pomocnice – dve aranžérky z Trstenej, pani Máriu Serekovú a pani Štrbáňovú, ktoré mu výdatne pomáhali a vlastne väčšinu prác pri reštaurovaní urobili ony, zvlášť  pani Sereková bola veľmi šikovná a ochotná. Bez nej sa potom architekt Surový v robote nepohol. A tak sa reštaurovanie malieb a maľba kostola úspešne ukončila. Pár rokov predtým sa robila nová inštalácia elektriny a osvetlenia kostola.

Nakoniec sa pristúpilo k rekonštrukcii svätyne. Hlavný oltár sa rozobral a z väčšej časti ho Ing. Surový previezol do Ružomberka, kde ho reštaurovali.  Vtedy sa stratil Bohostánok z hlavného oltára. Sochy poväčšine reštaurovala pani Sereková. Bočné oltáre, ktoré pochádzali z českého pohraničia, boli odstránené – zobrali ich kdesi na južné Slovensko. Svätyňa sa vydláždila mramorom, nainštaloval sa fixný obetný stôl, ambón a Bohostánok. Návrhy urobil inžinier Surový, dal to aj vyrobiť. Kamenárske práce  robili moji rodáci – majstri kamenári zo Spišských Vlách.

Všetky práce v interiéri sa stihli tak, že na odpust Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1982 kostol konsekroval vtedajší kapitulný vikár Mons. Štefan Garaj. Neviem presne, či už v tomto roku, alebo o niečo neskôr sme pristúpili k rekonštrukcii sakristie. Urobili sa nové dvere a majstri stolári Augustín Bonk a Augustín Harmata, vyrobili nový nábytok z jaseňového dreva s rezbami na čelnej stene. Drevo na nábytok daroval Karol Škrabek, otec vdp Dušana Škrabeka. Jasene rástli v jeho záhrade a keď sme ich spiľovali, bol som tam osobne prítomný, stala sa nepríjemná príhoda. Jeden strom nedopatrením spadol na hlavné elektrické vedenie, všetko pretrhol a zlomil betónový stĺp. Bolo z toho trošku nepríjemností, ale nejako sa to zahladilo.

Za zmienku stojí ešte elektrifikácia zvonov, ktoré previedol okolo roku 1980 veľmi šikovný majster  - pán Karol Greštiak, kostolník. Celý systém odpozoroval od iných majstrov (v Zázrivej) a keďže pracoval v trstenských strojárňach, mal možnosť tam vyrobiť komponenty a potom všetko zložil a namontoval. Odborne pri tom pomáhali Leopold Vnenk a Ján Greš. Dodnes to funguje.

 

Výstavba novej fary v Hladovke

Po skončení rekonštrukcie v Hladovke nastal stavebný kľud, ale keďže sa blížil rok nežnej revolúcie aj pomery sa uvoľňovali. „Nad Tatrami začalo svitať“, ako to povedal pán kardinál Tomko pri konsekrácii nášho biskupa Františka 9. 9. 1989.

Na poste cirkevného tajomníka Benického vystriedal pán  Halenár. V roku 1985 dal povolenie na stavbu novej fary v Liesku, čo bolo doteraz neslýchané. Hneď som žiadal aj povolenie na stavbu novej fary v Hladovke. Bolo sľúbené, že keď Liesečania dokončia svoju faru, budeme sa môcť pustiť do práce my. Preto sme začali chystať projektovú dokumentáciu. Oslovil som inžiniera arch. Štefana Kukuca, rodáka zo Suchej Hory, bývajúceho v Žiline, s ktorým som už  spolupracoval pri rekonštrukcii kostola v Suchej Hore. Ten ma však nakonktaktoval na inžiniera arch. Jána Šprláka-Uličného, pochádzajúceho z Hladovky. Býval v Košiciach a ten túto úlohu prijal. Vypracoval projekty a spolupracovali sme až do konca výstavby novej fary. Keď sme v roku 1987 dostali povolenie, presťahoval som sa v máji do malého domčeka hneď vedľa fary, ktorý patril Antonovi Kubicovi, môjmu susedovi, ktorý býval v novom dome vpredu. Po malej úprave  sa tam dalo bývať. Mal som jednu izbu, kuchyňu a kúpeľňu. Keď som sa vysťahoval, starú faru sme zbúrali a pustili  sa do výstavby novej. Pri vedení stavby mi pomáhal pán  Štefan Korček, zvaný Amerikán.

Do zimy sme mali stavbu pod strechou. Aj finančne, aj s prácou výdatne pomáhala Suchá Hora, nakoľko sa táto fara stavala aj  pre nich. O zriadení novej farnosti v Suchej Hore v tomto čase nebolo ešte ani chýru.

Na jar v roku 1988, len čo zima povolila, pokračovali sme v prácach a všetko šlo s pomocou Božou tak, že na odpust Nanebovzatia Panny Márie vtedajší kapitulárny vikár Mons. Štefan Garaj posvätil novú farskú budovu. Niekoľko dní predtým som sa už do nej nasťahoval z prechodného bývania. Ku dňu posviacky bola fara komplet dokončená aj s okolím.

Všetky tie stavebné práce vo farnosti sa mi darilo robiť preto, že určite Pán Boh takto chcel a dal mi k tomu schopnosti, chuť a odvahu. A taktiež preto, že som bol  medzi ľuďmi štedrého srdca, s ľuďmi zapálenými za vec Božiu. Keď ich má kto viesť a  presvedčiť o potrebe niečo robiť, pôjdu aj do ohňa. Všetky financie na tieto stavby zložili sami. Koľko toho bolo, neviem,  ale iste nie málo.

Všetky práce, až na niektoré odborné, si sami vykonali. Gorali sú „dráči“. Hovorí sa, že keď niekedy prišli do roboty, nepýtali sa koľko zarobia, ale koľko hodín môžu denne robiť.

V novej fare som býval zhruba jeden a pol roka. Potom prišiel november 1989. K prvému februáru 1990 som dostal dispozíciu do Trstenej. Rozlúčka bola bolestná, plakali doslova obe dediny. Neviem, či som bol taký dobrý, ale jednoducho – prirástli sme si k srdcu.

Michal Tondra, farár v Suchej Hore, dekan trstenského dekanátu.“

 

Niekoľko informácií o súčasnom vdp farárovi PaedDr. Jozefovi Golvoňovi.

PaedDr. Jozef Golvoň pochádza z Brezovice a narodil sa 7. 8. 1941 Štefanovi Golvoňovi a Márii, rodenej Tomčíkovej. Na kňaza bol ordinovaný 28. 6. 1964 v Bratislave. Od 1. 7. 1964 bol kaplánom v Rabči, odtiaľ po jednomesačnom pôsobení odišiel na vojenskú prezenčnú službu do Brna. Po odslúžení vojenskej povinnosti opätovne nastúpil do Rabče. Od 25. 11. 1966 nastúpil ako kaplán do farnosti v Letanovciach. Od 1. 5. 1968 pôsobil ako kaplán v Spišskom Podhradí, od 16. 7. 1970 v Markušovciach a od 17. 7. 1971 opäť v Letanovciach. V tej istej obci sa stáva správcom farnosti. 1. 7. 1994 prišiel do Hladovky, kde pôsobí dodnes ako farár. Od 1. 1. 2002 je spišským biskupom vymenovaný za prodekana trstenského dekanátu. a v tejto funkcii pôsobil do 1. 12. 2006.

Treba spomenúť, že vdp. PaedDr. Jozef Golvoň sa dosť podrobne zaujímal o históriu oravských – goralských obcí. Zbieral podklady, dokumenty, piesne, fakty, rozprávania starých ľudí o svojej rodnej obci Brezovici. Z obrovského materiálu, zbieraného vyše 40 rokov, vznikla vzácna kniha – monografia pod titulom Brezovica v čase dejín a v priestore kultúry, ktorú vydal Obecný úrad v Brezovici v roku 2000. Neskôr v roku 2006 vydala Katolícka univerzita v Ružomberku aj jeho rigoróznu doktorandskú prácu knižne pod titulom Občiansky a náboženský život v Brezovici. V rokoch 2004 – 2009 sústavne študoval archívne materiály a historické knihy o Orave, zbieral, prepisoval, spresňoval podklady a neznámy historický materiál o obci Hladovka.

V súvislosti s informáciami o farskom úrade v posledných rokoch treba pre úplnosť spomenúť že od 1. 7. 2001 dostala farnosť prvého kaplána v histórii farnosti vôbec. Bol ním Slavomír Bigoš, narodený 27. 1. 1971 v Levoči. Po maturite na Gymnáziu v Levoči nastúpil do seminára v Spišskom Podhradí. Na kňaza bol ordinovaný 22. 6. 1997. Od 1. 7. 1997 nastúpil ako kaplán do Nižnej nad Oravou. Dňa 1. 7. 1998 sa stal správcom farnosti v Liptovskej Teplej. Potom pôsobil ako kaplán v Hladovke až do 1. 7. 2002.  Vtedy odišiel z farnosti.

Kaplánom sa potom stal kňaz na dôchodku Milan Jedinák. Pomáhal správcovi farnosti pri kresťanských obradoch až do svojej smrti, do 18. 1. 2005. Pochovaný je na cintoríne v rodnej obci v Šenkviciach.

Počas pôsobenia PaedDr. Jozefa Golvoňa vo funkcii správcu farnosti sa robili vo farskom kostole rôzne stavebné práce. Urobila sa prístavba a nadstavba sakristie a ozvučenie kostola zodpovedajúce požiadavkám dneška. Pri týchto prácach (a v každom smere, pri každom podujatí) je výborná spolupráca fary a Obecného zastupiteľstva v Hladovke vedeného starostkou Máriou Kendralovou.

Ďalším kaplánom od 1. 9. 2005 do 30. 6. 2006 bol Mgr. Ján Budzak, ktorý bol po odchode z Hladovky ustanovený za duchovného správcu v Liptovských Sliačoch.

 

KŇAZI – RODÁCI Z HLADOVKY

Duchovná úroveň farnosti sa okrem iného posudzuje aj podľa počtu kňazských a rehoľných povolaní, podľa osobností, ktoré vyrástli z rodnej pôdy obce do rôznorodého a bohatého pôsobenia v duchovnej sfére cirkvi.[42]

O kňazoch a rehoľníkoch pochádzajúcich z hladovskej farnosti sú len kusé informácie.

Ján Gallas sa narodil 12. 10. 1890 v Hladovke. Rodičia: Ján Gallas a Veronika, rod. Brnušáková. Pôsobil v jezuitskom kláštore v Ružomberku. V čase postupného rušenia kláštorov bol v roku 1950 prevezený do väznice v Šamoríne, neskôr do Bratislavy. Zomrel 18. 3. 1965 v charitatívnom dome v Beckove, kde ho pochoval Dr. Ján Pastor, nitriansky vikár.

Jozef Petrek sa narodil 6. 2. 1888 v Hladovke. Na kňaza bol ordinovaný 22. 6. 1913. V roku 1915 sa stal ako kaplánom v Starom Tekove. Zomrel 23. 2. 1973, pochovaný je v Hontianskych Trsťanoch.

Jozef Petrek (kňaz) s rodinou (okolo r. 1950)

Jozef Brnušák sa narodil 12. 4. 1889, za kňaza bol ordinovaný 16. 6. 1913, ako kňaz spišskej diecézy. Od roku 1934 pôsobil v košickej diecéze v Rychvalde. Zomrel 27. 9. 1938.

Karol Chovančák sa narodil sa 18. 5. 1906 v Hladovke. Za kňaza bol ordinovaný 3. 3. 1929 a pôsobil v Detvianskej  Huti, potom od 1. 7. 1930 v Krupine, od 1931 v Novej Bani a v Tajove, kde aj 8. 3. 1991 zomiera. Pochoval ho banskobystrický biskup Rudolf Baláž.

František Bugaj sa narodil 21. 8. 1925 v Hladovke. Bol ordinovaný za kňaza 21. 6. 1970, ale po krátkom pôsobení následkom zákernej choroby dňa 7. 6. 1973 zomrel v Oravskom Bielom Potoku. Pochoval ho ordinár Jozef Ligoš.

 
Celebrant - vdp. František Bugaj a vdp. Karol Chovančák

 
ICLic. Dušan Škrabek sa narodil 19. 2. 1968  v Trstenej Karolovi Škrabekovi a Margite rodenej Števuliakovej. Je najstarším z piatich súrodencov. Po skončení základnej školy študoval na Gymnáziu Martina Hattalu v Trstenej, ktoré ukončil v roku 1986. V roku 1987 začal štúdium na Teologickej fakulte UK v Bratislave. Piaty ročník štúdia už ukončil v Spišskom Podhradí. Za kňaza bol ordinovaný 16. 6. 1991. Jeho prvé pôsobisko kaplána bolo v Spišskom Podhradí. 3. 2. 1993 sa stal správcom fary v Zázrivej. Od 1. 6. 1998 pôsobil vo funkcii tajomníka Biskupského úradu na Spišskej Kapituli. 1. 7. 1999 odišiel do Ríma, kde pôsobil ako vicerektor pápežského kolégia Svätého Cyrila a Metoda. Od roku 2002 je vicerektorom v Spišskej Kapituli.

Dušan Šimaľa, SVD sa narodil 1. 1. 1967 v Trstenej ako najmladší zo šiestich súrodencov. Po ukončení ZŠ navštevoval Gymnázium Martina Hattalu v Trstenej. Po jeho skončení odišiel pracovať, kde ako murár pracoval 5 rokov, z toho dva roky bol na vojenčine. Tento čas (podľa jeho slov) bol preňho veľmi užitočný, pretože sa tam upevňoval vo svojom ďalšom životnom rozhodnutí. Po revolúcii 1991 vstúpil do seminára v Spišskej Kapituli. Po skončení štvrtého ročníka sa rozhodol pre misijnú spoločnosť SVD, kde dokončil štúdium. Za kňaza bol ordinovaný 18. 6. 1998. Jeho prvým pôsobiskom bola Terchová. Túžba tohto vzácneho človeka po práci na poli misijnom trvala dlho. Od septembra 2004 do mája 2005 bol prefektom pre bohoslovcov v misijnom dome v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako správca misijného domu v Snine.

Mgr. Dušan Kubica sa narodil 14. 10. 1972 v Trstenej. Má dve sestry a brata. Po skončení gymnaziálneho štúdia odchádza za vyšším vzdelaním do seminára Jána Vojtaššáka v Spišskom  Podhradí. Za kňaza bol ordinovaný 21. 6. 1997 v Tvrdošíne. Od 1. 7. 1997 pôsobil ako  kaplán v Starej Ľubovni. Po 15 mesiacoch nastúpil na vojenskú prezenčnú službu do Martina. Od 1. 10. 1999 pôsobil ako kaplán v Nižnej nad Oravou. V súčasnosti je farským administrátorom v obci Pucov.

 

KŇAZI ZO SUCHEJ HORY[43]

Farníci z filiálky si nespomínajú na prvých kňazov. Vo farskej kronike sa ako prvý uvádza Ján Motýľ, rodák zo Suchej Hory. Pôsobil aj v Poľsku.[44] Viac informácií sa o ňom nepodarilo zistiť.

Ďalšieho kňaza – rodáka spomínajú Mateja Pikuľu. Bol kňazom košickej diecézy. Zomrel 5. 11. 1912 v Suchej Hore. Pochoval ho dp. Andrej Doránsky.

Tretím rodákom v poradí bol Ján Maslák, narodený 27. 6. 1896 v Suchej Hore. Zomrel v Rybníku 31. 10. 1951. Je pochovaný v Zubrici Hornej, v diecéze Krakowskej.[45]

   Najmladším rodákom - kňazom v suchohorskej filiálke je Vladimír Maslák. Narodil sa  21. 4. 1968 v Trstenej. Po ukončení ZŠ študoval na SOU v Ružomberku ako mechanik - opravár. Po vyučení pracoval až do 30. 7. 1987 ako opravár – mechanik, traktorista. V roku 1991 sa prihlásil na Dopravnú priemyslovú školu do Bratislavy. Po maturite 1993 nastúpil do seminára sv. Františka Xaverského v Badine. Za kňaza bol ordinovaný 18. 6. 1999 v Martine. Po vysviacke pôsobil v Slovenskej Ľupči a po troch mesiacoch sa stal kaplánom v Banskej Bystrici, 1. 7. 2000 správcom farnosti v Brusne, 1. 7. 2005  farárom v Koši a 1. 7. 2008 farárom v Socovciach. Zároveň pôsobí ako riaditeľ - štatutárny zástupca občianskeho združenia Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom, ktorého hlavným cieľom je starostlivosť o ľudí bez prístrešia.

 

4.3.REHOĽNÉ SESTRY

Rehoľné sestry majú veľký podiel na cirkevných dejinách Hladovky aj Suchej Hory. Dodnes cítime ich podporu v modlitbách pre každodenný život aj v utrpení.  

Prvou rehoľnou sestrou, ktorú si ľudia dneška pamätajú bola Blahomíra Gallasová, civilným menom – Karolína. Narodila sa 7. 4. 1912 v Hladovke. Pôsobila ako sestra kongregácie Svätého Kríža. Starobný odpočinok prežila v Číži, kde 1. 5. 1999 zomrela.

Astéria Beľová, civilným menom Mária sa narodila 02. 7. 1920 v Hladovke. Zomrela 2. 2. 1970 v Krškanoch pri Leviciach. Viac informácii sa nám nepodarilo získať.

Božena Šprláková Bidisova, civilným menom Karolína. Narodila sa v roku 1919 v Hladovke. Máme informáciu iba o poslednom pôsobisku, ktoré bolo v Opatovskom Sokolci,  kde v januári 1975 aj zomrela. Pochovaná bola v Cerovej.

Albana Novarová, civilným menom – Anna. Narodila sa v Suchej Hore 7. 5. 1922. Do rehole svätého Kríža vstúpila v marci 1944. Dňa 20. 3. 1948 skladala prvé sľuby v Podunajských Biskupiciach. Pracovala na klinike v Bratislave, Trnave, v Číži, Bardejove, v Jurove a Holíči. Vyše 20 rokov pôsobila v Cerovej, kde ešte ako dôchodkyňa posluhovala. Zomrela dna 14. 10. 2005 v Cerovej.                          

Emília Oklapková, civilným menom Mária sa narodila 23. 10. 1925. Do rehole svätého Kríža vstúpila v roku 1950. Pracovala v Budmericiach a na Morave. Ako zdravotná sestra pôsobila v Osadnom. Keď mala 50 rokov, pripútala ju choroba na lôžko a ležala 13 rokov. Stále prinášala obete a modlitby. Zomrela 28. 2. 1988 v Cerovej.

Najmladšou  rehoľnou sestrou je Blažena Kukucová, civilným menom Anna. Narodila sa 11. 2. 1960. K sestričkám Božského Vykupiteľa prišla do Uhrova. Dňa 19. 3. 1978 išla do noviciátu v Horných Šutaroch – Hronskom Beňadiku, kde mala „slávnostnú obliečku“ 1. 7. 1988. Prvé sľuby vykonala 14. 11. 1981 a večné sľuby mala 12. 11. 1988. Pôsobila v Rohovských Rybkach, Badíne, Levoči a v súčasnosti pôsobí vo Vrícku.

 

Z cirkevného  života  v súčasnej dobe:

Pán dekan Tondra vo svojom príspevku okrem iného napísal: ...keď som prišiel do Hladovky, našiel som živú farnosť. Skoro 100 % ľudí chodilo do kostola, ale bola to taká tradičná viera. Nešla do hĺbky. Na prvé piatky chodilo málo ľudí a na sväté prijímanie po prvej nedeli už takmer nikto. Bohostánok som ani neotváral. V Hladovke chodila  na sväté prijímanie jedna starenka, bývalá farská gazdiná v Suchej Hore, dve-tri dievčatá, ktoré sa stretli s hlbším duchovným životom niekde na strednej škole. Tie sa snažili ho aj žiť, preto ich niektorí podozrievali, že paktujú so sektármi. Postupne som im vysvetľoval potrebu denného svätého prijímania a mnohí to začali chápať. Viacerí prichádzali na svätú spoveď na prvé piatky, najmä deti. Dnes už máme kopec ľudí denne na sv. prijímaní, a to nielen starších, ale aj mladých. Spočiatku sme nemali lektorov, všetko som čítal sám, nespievali sa medzispevy, žalmy, no postupne som zveľaďoval liturgiu spolu s nimi. Mal som organistky v Hladovke, aj v Suchej Hore, ktoré naučil  hrať ešte pán farár Chrašč. Hrávali každý deň, takže to bolo veľké šťastie. Boli ochotné a učenlivé, veľmi pomáhali. A tak sa dali  spolu  s nimi zavádzať nové prvky do liturgie podľa požiadaviek liturgickej reformy. Čitatelia lekcií sa tiež našli, hlavne deti. Miništrantov bolo vždy dosť. Pomaly sa duchovný život trošku dvíhal a prehlboval.

Zvláštnu zmienku si zaslúži vznik hudobnej skupiny „Bobik.“ V tom čase sa na Slovensku objavovali rytmické duchovné piesne, sprevádzané gitarou aj inými hudobnými nástrojmi a vznikali mládežnícke hudobné skupiny, ktoré spievali pri bohoslužbách. Mal som vtedy okolo seba pár mladých ľudí, zapájajúcich sa do liturgie ako lektori a občas prišli na faru, kde sme premietali diapozitívy. O videách vtedy ešte nebolo ani  chýru, ani slychu. Boli to hlavne Dušan Škrabek, Helena Harmatová a Darina Šikyňová. S nimi sme si pri jasličkách na Vianoce 1981 dali sľub, že sa naučíme hrať na gitarách a založíme mládežnícku skupinu, ktorá bude hrať a spievať na bohoslužbách. Hneď po Vianociach sme kúpili gitary a knižky a začali sme tvrdo trénovať. Ja spolu s nimi. Všetci sme boli začiatočníkmi. Oni boli učenlivejší, ako ja. Keď už čosi vedeli zahrať, založili si spevácky súbor. Dievčatá prišli ochotne spievať, cvičilo sa aj v nedeľu a po Veľkej noci v roku 1982 sme už spievali na sv. omši. Potom sa hudobníci zdokonaľovali, pridali sa varhany, na ktorých hrala dcéra organistky Anežka Kozerová. Cvičilo sa a spievali sme na sviatky, odpusty, usporadúvali sa akadémie, Mikulášske večierky, jasličkové pobožnosti, vystupovali aj  v iných farnostiach, na primíciách Vladkovi Vojtaššákovi vo Vitanovej, na odpustoch sv. Anny v Oraviciach, v Levoči, keď som mal sv. omšu o polnoci.
S mládežou a deťmi sme usporadúvali rozličné výlety, guláše „vo Vierhu.“ Pri ich organizovaní nám pomáhal Dušan Šimaľa, dnes – kňaz SVD.
Súčasne so vznikom speváckej skupiny v Hladovke vznikla podobná skupina i v Suchej Hore, ktorú viedli dievčatá Harmatové, Jano Jančo, kostolník a tiež Vladko Maslák, dnešný kňaz banskobystrickej diecézy.
Prišiel však čas, že skupina Bobik sa rozišla. Dušan Škrabek odišiel do seminára, Darina Šikyňová sa vydala do Slovinska, mňa odvelili do Trstenej, v Hladovke zostala len Helena Harmatová.
Treba spomenúť, že pri cvičení na gitarách a neskôr aj pri našich vystúpeniach nám veľmi pomáhal „svak Revuk“ – Milan Valaštek z Revúcej, ktorý má manželku z Hladovky, tetu Helenky Harmatovej. „Svak“ je vynikajúcim gitaristom. Dosť často chodieval do Hladovky a veľmi nám pomáhal. Aj keď sa pôvodná skupina rozišla, spev nezanikol, nastúpili ďalší. Gorali – to je národ spevavý. Oni svoje prekrásne goralské piesne spievajú aj v kostole.

Ešte pár slov o mojom vzťahu ku goralom. Už som spomenul, akou blízkou bola pre mňa ich reč. Keď som tu prišiel, kroje pomaly zanikali, gorali „popanštievali,“ no na sviatky si ho sem-tam niekto obliekol. Krásu ich krojov som im začal pripomínať, že je to čosi vlastné, krásne, kultúrne dedičstvo ich otcov a matiek, je to niečo, čo patrí k ich identite tak, ako ich  viera. Pripomínal som im, aby nezanechávali ani jedno, ani druhé. Poslúchli ma, oprášili svoje kroje a zabezpečovali si aj nové.  Tak je tomu dodnes. Z ich piesní som sa mnohé naučil a spievam si ich často.

Tak som žil s goralmi v Hladovke a v Suchej Hore 16 rokov a dva mesiace. Stal som sa jedným  z nich. Obľúbil som si ich a dúfam, že aj oni si obľúbili mňa.

 

Súčasný cirkevný život v Hladovke očami vdp. PaedDr. Jozefa Golvoňa.

Po príchode do Hladovky 6. 7. 1994 som sa snažil nadväzovať na prácu mojich predchodcov vdp. dekana Michala Tondru a vdp. J. Kekeláka. Do úradu farára v Hladovke ma uviedol druhú júlovú nedeľu roku Pána 1994 najdôstojnejší Otec biskup František Tondra. V minulosti bol kostolníkom Matej Šprlák, potom Anton Hrubec a viac ako 30 rokov František Kubica a jeho manželka Mária. Po jeho smrti ostala sama, ale pomáhal jej zať Štefan, dcéra Mária a vnučky.

V tomto období pri svätých omšiach aj pri rôznych slávnostných príležitostiach vo farnosti spieval detský, ale i mládežnícky spevokol pod vedením Marianny Maslákovej a ich sestier Danielou a Annou Maslákovou i Martinou Gazdíkovou. Neskôr sa spevokol rozdelil, a tak detský spevokol dnes vedie Anna Harmatová - ekonómka školy a mládežnícky pôsobí pod vedením Mgr. Marianny Bláhovej-Maslákovej, katechétky. Vdp. Chrášč za pôsobenia v našej farnosti vychoval kantorku a tak od roku 1957 až do súčasnosti je organistkou v našom kostole Angela Kozerová. Od roku 2004 sa kantorkou stáva aj Monika Brnušáková.

Angela Kozerová, kantorka od roku 1957

Kostolníkom je od roku 2002 Karol Greštiak.  Pomáhala mu manželka Mária, ktorá však 22. 3. 2008 zomrela a tak túto službu vykonáva sám, za pomoci syna Ľubomíra s manželkou Ruženou a sestry Márie Korčekovej, rodenej Greštiakovej.

V roku môjho príchodu do novej farnosti z farnosti v Letanovciach na Spiši, Slovenská republika odovzdala Svätému Otcovi  vo Vatikáne vianočný strom. K tejto príležitosti bol pripravený aj kultúrny program zo Slovenska. Na ňom sa podieľala aj folklórna skupina zložená z mládeže z Hladovky a Suchej Hory. Pri slávnostnom rozsvietení vianočného stromu vo Vatikáne bol prítomný aj náš prezident Michal Kováč. V nasledujúcom roku sme s týmto programom navštívili okolité farnosti.

Náboženstvo v roku 1995 začali učiť katechétky. Kňaz učil iba 3. ročník, ako prípravu na prvé sväté prijímanie.

Z nasledujúcich rokov bol dôležitým rokom rok 2003. Začínali sme s prípravou na rozšírenie sakristie. Zaslali sme požiadavky na rôzne ministerstvá SR s prosbou o finančnú pomoc. Ozvalo sa však a pomohlo len ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, prispelo sumou 250.000,- Sk. Preinvestovalo sa 1 230.000,- Sk. Z toho zbierkou prispeli veriaci sumou 980.000,- Sk. Od apríla 2004 do augusta bola stavba zrealizovaná svojpomocne remeselníkmi z obce a pracovníkmi verejnoprospešných prác. Na prácach sa podieľali aj veriaci zo Suchej Hory.

Každý deň ako stavebný dozor prichádzal na pracovisko kostolník Karol Greštiak. Posviacka bola 4. 8. 2004. Nové priestory vysvätil Jeho Eminencia Štefan Sečka.

Naši veriaci nezabúdajú na svoje goralské tradície, aktívne sa zapájajú každoročne do liturgie pri rôznych príležitostiach vo farnosti, a tak aj dnes môžeme vidieť prekrásne goralské kroje a počuť muziku a spevy počas slávnostných svätých omší akou je polnočná, novoročná, odpustová svätá omša a pod.

Na sviatok Premenenia Pána 6. 8. 2005 bol v Suchej Hore prítomný Otec František, ktorý posvätil Dom nádeje a zároveň oznámil, že od roku 2006 bude Suchá Hora samostatnou farnosťou. Od 1. 9. 2005 sa ekonomicky Suchá Hora osamostatnila, bola zvolená farská rada pre ekonomické a materiálne zabezpečenie výstavby novej farskej budovy v Suchej Hore.

Po príprave na prijatie sviatosti birmovania sa 7. 5. 2006 uskutočnila birmovka, na ktorej sa zúčastnilo 159 birmovancov. Sviatosť birmovania udelil Jeho Eminencia Andrej Imrich.

1. 7. 2006 bola oficiálne ustanovená nová farnosť Suchá Hora a farárom sa stal doterajší farár v Trstenej, vsdp. dekan Michal Tondra.
2. 8. 2006 bola Odpustová slávnosť a zároveň pripomenutie si 65. rokov od narodenia miestneho farára vdp. Dr. Jozefa Golvoňa. Svätú Omšu slúžil Jeho Eminencia Štefan Sečka.

V roku 2007 sme si pripomenuli 220 rokov od ustanovenia farnosti v Hladovke aj s filiálkou v Suchej Hore. Duchovná príprava začala už v roku 2006 a to slávnostnou Svätou Omšou, ktorú celebroval Jeho Eminencia arcibiskup Henryk Jozef Nowacki, apoštolský nuncius.

15. 10. 2006 začala duchovná príprava, spočívala v zintenzívnení pobožností Duchovnej obnovy. Aspoň raz do týždňa sa konala poklona pred Najsvätejšou Sviatosťou.

Rok 2007 bol rokom bezprostrednej prípravy na 220. výročie založenia farnosti a 410. výročie založenia obce. Slávnostná svätá omša bola 12. 8. 2007. Celebroval ju J. E. Dr. prof. mons. František Tondra, diecézny biskup. Pri tejto príležitosti sa zišli aj veriaci z farnosti Suchá Hora. Hoci počasie nevyšlo, v kostole bolo ako v rozkvitnutej záhrade, pretože z oboch farností prišli dospelí aj deti v slávnostných krojoch.

Po svätej omši Otec biskup posvätil kríž, ktorý dalo vyrobiť obecné zastupiteľstvo na čele so starostkou M. Kendralovou.
15. 8. 2007 sa o 15:00 hodine začala pobožnosť Krížovou cestou pri kaplnke svätého Jána Nepomuckého a smerovala nad Stavjanec, kde bol kríž slávnostne vztýčený. Krížovú cestu viedol páter D. Šimaľa SVD. O 17.00 hodine bola svätá omša, ktorú slúžil vsdp. Michal Tondra. Pri kríži bola umiestnená tabuľa s textom: „Kríž bol postavený a posvätený pri príležitosti 220. výročia založenia farnosti ako symbol viery a vďaky za Božiu pomoc a ochranu. Hladovka 15. 8. 2007.“

Pozerajme do budúcnosti s Nádejou a Vierou, že náš cirkevný život bude pokračovať v naväznosti na dosiahnuté méty duchovného života, že neustrnieme na polceste a vždy budeme mať na pamäti pokoru pred majestátom Boha, jeho Syna a Matky Božej.

Novoročná sv. omša 1.1.2008

Budova fary 2009

Odpustová slávnosť2008

Bočný oltár Sedembolestnej Panny Márie s vitrážou v pozadí

60. výročie sobáša - manželia Emília a Ján Šlosár, 8.6.2008

Maľby na klenbe kostola od Jozefa Hanulu, 1941

Slávnostná sv. omša nad Grapou 15.8.2007

Mládežnícky spevokol 2005

 

[1]             Chrašč F. Dejiny farnosti Hladovka (rukopis), str. 1; archív farnosti.
[2]             Harmatová H.,: Dejiny farnosti v Hladovke; diplomová práca, 2002,  str. 20.
[3]             Chrašč F., Dejiny farnosti Hladovka (rkp).
[4]             Šmálik Š. Oravská Čenstochová (rukopis. Archív autora)
[5]             Haluška Štefan: Orava pred reformáciou a po reformácii,
[6]             Farský úrad Hladovka: Farský archív; spisy z rokov 1881 – 2001
[7]             Dopisy, In.: Katolícke noviny zo dňa 5. 7. 1888, str. 10
[8]             Pajdušák, M.: c. d. str.: 19
[9]             Dopisy. In.: Katolícke noviny zo dňa 5. 7. 1888, str. 101
[10]           Bol = objemová miera (boli v rôznych krajoch rôzne / priemer: 120 litrov/
[11]           Dopisy. In.: Katolícke noviny zo dňa 20.6.1888, str. 92
[12]           Šmálik Š.: Oravská Čenstochová (rukopis.) Osobná knižnica autora.
[13]           Dopisy, In.: Katolícke noviny zo dňa 20. VI: 1888, s. 92
[14]           Pajdušák, M.: c. d str. 19
[15]           Šmálik Š., c. d.
[16]           Lateránska bazilika mala svojich kanonikov. Exkanonici sa alebo vzdali, alebo odišli, lebo nemohli zastávať úlohu, ktorá sa od nich vyžadovala.
[17]           Stav veriacich v roku 1659: 423 duší, 271 katolíkov, 152 luteránov
[18]           dp. Chrašč Fr. poznamenáva toto: Keďže nikto predo mnou nepísal farskú kroniku, ba ani len staré matriky nie sú k dispozícii, lebo ich vzal do úschovy štát v roku 1952, nemôžem zaznačiť všetkých administrátorov fary odkedy tu účinkovali, preto len mená poznamenám.
[19]           Günterová – Mayerová, A.: c. d., s. 37
[20]           DOPISY, In.: Katolícke noviny  zo dňa 20. 6. 1888, str. 92
[21]           ŠOBA Levoča – Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1833
                 ŠOBA Levoča – Spišsné biskupstvo: Kánonická vizitácia 1794
                 DOPISY. In: Katolícke noviny, zo dňa 20.6.1888, str.93
[22]           Fú Hladovka: Farský archív. Spisy z rokov 1881-2001
[23]           ŠOBA Levoča: Spišské biskupstvo: Kánonická vizitácia 1883
[24]           FÚ Hladovka: Farský archív. Spisy z rokov 1881 – 2001
[25]           List p. farára F. Petrušku z pozostalosti Dr. Kohúta
[26]           FÚ Hladovka: Chrašč, F.: Dejiny farnosti Hladovka (rukopis)
[27]           Štátny okresný archív v D. Kubíne. Kronika školy 1924 – 1958. Hladovka, Fond ZDŠ.
[28]           FÚ Hladovka: Chrašč, F.: Dediny farnosti Hladovka (rukopis).
[29]           Güntherová – Mayerová,  A.: c.d., str. 37.
[30]           FÚ Hladovka: Chrašč,  c.d. (rukopis)
[31]           FÚ Hladovka: Chrašč, c.d. (rukopis).
[32]           FÚ. Hladovka, Chrašč c.d. (rukopis).
[33]           DOPISY. In.: Katolícke noviny zo dňa 5.6.1888, str. 84.
[34]           Hradský,J.: c.d. s. 656
[35]           Poznámka autora: O týchto pohnutých udalostiach  podrobne hovoríme v kapitole Obecné dejiny.
[36]           Kardinál Sapieha rozprával s veriacimi. Pýtali sa ho kedy dostanú slovenského kňaza. Povedal: “Vezmite to ako svoj krížik a noste ho. Vždy je to lepšie, ako by ste urobili nejakú hlúposť.“ Myslel tým – vzburu.
[37]           Schematizmus SDK, 1971, s 238
[38]           OÚ Suchá Hora. matrika zomrelých. 1986.
[39]           FÚ Dlhá nad Oravou: Farský archív.
[40]           Celoslovenský schematizmus, Prešov, 1996, str. 216.
[41]           Schematizmus SKD. 1971, str. 244
[42]           Väčšinu údajov v kapitole dejín farnosti čerpáme z Diplomovej práce Mgr. Heleny Harmatovej, rodáčky z Hladovky.
[43]           Uvádzame aj kňazov pochádzajúcich zo Suchej Hory, pretože do roku 2006 patrila Suchá Hora pod správu hladovskej farnosti
[44]           Farský úrad Hladovka: Farský archív. Spisy z rokov 1881 – 2001.
[45]           FÚ Zubrica Horná: výpis z mŕtvych zomrelých, 1951.