Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť, sviatosť znovuzrodenia z vody a z Ducha Svätého.

Tlačiť

     Krst je prvá sviatosť, je bránou k ostatným sviatostiam, brá­nou do Cirkvi a bránou do neba. Krst je počiatkom spásy jednotli­vých ľudí, ním im Pán Ježiš začína privlastňovať ovocie svojho vykúpenia. Prvýkrát človeku posiela a udeľuje prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý spôsobuje účinky sv. krstu.

     O nevyhnutnosti krstu hovorí sám Pán Ježiš Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva." (Jn 3, 5) A na inom mieste povedal: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto ne­uverí, bude odsúdený." (Mk 16,16) Odsúdený bude, kto vlastnou vinou neuveril v Krista.

     Okrem sviatostného krstu jestvuje aj krst túžby a krst krvi. Sú aj takí ľudia, ktorí nie vlastnou vinou neuverili v Krista, žijú podľa hlasu svojho svedomia a úprimne hľadajú pravdu. Keby vedeli o Kristovi, určite by uverili v neho a prijali sv. krst. Rovnako ľudia, ktorí sa pripravovali na krst, ale sa ho nedožili. O týchto ľu­ďoch hovoríme, že sú pokrstení krstom túžby! Sú aj takí ľudia, ktorí už uverili v Krista a sa už aj pripravovali na prijatie sv. krstu, no skôr, ako boli pokrstení, boli umučení pre Krista. O týchto mučeníkoch hovoríme, že boli pokrstení krstom krvi.

     Krst je najväčšia a najdôležitejšia udalosť nášho pozemského života. Možno naň vzťahovať výrok Svätého písma: „A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša." (Flp 1,6) Na dokonaní - dovŕšení svojho krstu mu­síme s Kristom po celý život spolupracovať, a on bude dokonaný až v momente našej smrti. Po krste rozhodujúcou udalosťou bude pre nás naša smrť, na ktorú sa máme stále pripravovať a vždy byť na ňu pripravení. K svojmu krstu sa máme stále hlásiť, svoj krst žiť a svojmu krstu ostať verní!

     Pán Ježiš krst ustanovil a rozkázal ho Cirkvi udeľovať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 18-20) Cirkev os­tane tomuto krstnému Kristovmu rozkazu verná až do jeho dru­hého, slávneho príchodu.

 

Účinky krstu sú:

1. Krstom sa človek stáva Božím dieťaťom a dedičom neba tak, že sa mu z duše zmýva poškvrna dedičného hriechu a dostáva rúcho nevinnosti - milosť posväcu­júcu, a jeho duša je naveky poznačená krstným zna-
2. Krstom je človek včlenený do Cirkvi a stáva sa jej ži­vým údom. Stáva sa bratom, sestrou Pána Ježiša a ži­vým chrámom Ducha Svätého.
3. Krstom sa tajomne prenáša život Najsvätejšej Trojice do duše, srdca človeka a dostáva aj celú výbavu k svojmu nadprirodzenému životu, najmä tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku.

     Spolu s božskými čnosťami vlieva Duch Svätý do duše človeka aj mravné čnosti, zvlášť základné: rozvážnosť, spravodlivosť, statočnosť a miernosť. A udeľuje mu aj „svojich sedem darov".

     Krstné znamenie - pečať Ducha Svätého tajomne pripodo­bňuje človeka Kristovi a dáva mu účasť na jeho trojitom poslaní, poslaní Kráľa, Veľkňaza a Proroka.

     Kto ostane verný svojmu krstu a krstným sľubom, tomu toto znamenie bude na večnú česť a slávu. Kto sa však svojmu krstu spreneverí a zradí ho, tomu toto znamenie bude znamením več­nej hanby a potupy. Z krstu nevyplývajú pre nás len výsady, prednosti a výhody, ale aj záväzky a povinnosti voči Bohu a Cir­kvi. V našom kresťanskom živote treba častejšie obnovovať svoje krstné sľuby, zvlášť na výročie krstu. Slávnostne sa obnovujú krstné sľuby pri slávnosti prvého sv. prijímania, birmovky a zvlášť na Veľkonočnú vigíliu. Obnoviť krstné sľuby znamená: vyznať svoju vieru;  odmietnuť zlo; sľúbiť Pánu Ježišovi, že sa mu chceme pripodobňovať a nasledovať jeho príklad.

    Poznáme krst slávnostný, núdzový a podmienečný.

     Cirkev od svojho začiatku udeľuje krst nielen dospelým, ale aj deťom. Práve krst detí ukazuje, že milosť spásy je úplne neza­slúžený dar! Deťom sa krst udeľuje vo viere Cirkvi a na požiada­nie ich rodičov. Okrem nebezpečenstva smrti sa deťom krst ne­smie udeliť proti vôli ich rodičov a ani vtedy nie, keď niet žiad­nej záruky ich kresťanskej výchovy. Dieťa dary krstu, najmä vieru, dostáva akoby v semene. Tieto dary krstu treba chrániť, prebúdzať a rozvíjať, čo sa deje katechézou a celkovou kresťan­skou výchovou, zvlášť v rodine a vo farnosti.

     Dospelý človek sa musí na svoj krst pripraviť! Príprava dos­pelých na krst sa volá „katechumenát" Katechumeni sú už spojení s Cirkvou a neraz už žijú životom viery, nádeje a lásky. Katechu­meni sa pripravujú nielen na prijatie krstu, ale aj na prijatie bir­movania a Eucharistie. Katechumenát predovšetkým uschopňuje dospelého človeka k vyznaniu viery Cirkvi a k oľutovaniu jeho osobných hriechov! Krst, birmovanie a Eucharistiu katechumenom spravidla udeľuje biskup počas Veľkonočnej vigílie.

     Krstní rodičia majú byť naozaj blízki svojmu krstencovi a ich hlavnou úlohou je pomáhať rodičom kresťansky ho vychovávať, čiže ho viesť slovom i príkladom k ľudskosti a nábožnosti.

     Slávnostný krst udeľuje v kostole za riadnych okolností bis­kup, kňaz alebo diakon. Núdzový krst sa udeľuje v prípade nebez­pečenstva smrti a má i môže ho udeliť každý človek užívajúci rozum. Musí mať úmysel krstiť, aspoň taký, že chce obradom krstu urobiť to, čo ním koná Cirkev. Každý kresťan - katolík uží­vajúci rozum by mal vedieť udeliť sv. krst. Krstí sa tak, že sa leje čistá, prírodná voda na hlavu krstenca tak, aby prúdom stekala po jeho hlave, obmývala ju a pritom sa hovorí: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Pričom i trikrát liať vodu i hovoriť krstné slová, musí ten istý človek! Takto nú­dzovo udelený krst treba hlásiť na farskom úrade. Krst je úkonom samého Ježiša Krista a kto krstí je iba jeho živým nástrojom, preto krst má tú istú hodnotu, či ho vyslúži sám pápež alebo jed­noduchá babka. Ak nie je istota, či je niekto platne pokrstený, udeľuje sa mu podmienečný krst takto: „(Meno), ak nie si pokrs­tený (á), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."

     Krstom nie sme ušetrení zraniteľnosti a smrteľnosti, zostáva v nás aj po sv. krste náchylnosť na zlé, na hriech. No vďaka sv. krstu už nemusíme trpieť a zomrieť zbytočne. Ak bolesť a smrť znášame v duchu pokánia a najmä zjednotení s Kristom i odo­vzdane do Božej vôle, majú výkupnú hodnotu pre nás samých i pre celú Cirkev. V zápase proti hriechu môžeme i prehrávať, ale s Božou pomocou aj víťaziť. Čo pokazíme v tomto čase našej životnej skúšky, môžeme napraviť, ak konáme pokánie a aj vďaka sviatosti pokánia. Ak človek spácha po sv. krste čo len jediný ťažký hriech, stráca milosť posväcujúcu, duchovne sa stáva mŕt­vym. Ťažký hriech je smrťou lásky v srdci človeka! Každým ťaž­kým hriechom však človek nestráca vieru a nádej, tie stráca len ťažkými hriechmi spáchanými proti týmto božským čnostiam.

    

     V našich krajinách je zvyk krstiť malé deti. Takéto dieťatko môže byť pokrstené len za predpokladu, že sa za neho vo viere a za jeho výchovu v nej zaručia tí, s ktorými vyras­tá, teda najčastejšie rodičia. Žiadatelia o krst malého dieťaťa sú prekvapení, keď kňaz na­vrhne krst odložiť, alebo žiada, aby sa rodičia pred krstom svojho potomka na to patrične pripravili. Mnohí rodičia protestujú a hľadajú ľahšiu cestu niekde inde. V tomto bode však musíme podať podrobnejšie vysvetlenie.

       Či už sme veriaci alebo nie, iste sa zhodneme v tom, že klamať sa nemá. A v kostole už vôbec nie. Rodičia žiadajú krst a pri krste sľubujú. Napríklad to, že svoje dieťa budú vychovávať vo viere, že mu budú príkladom, že budú jeho prvými učiteľmi lásky k Bohu. Rodičia však do kostola nikdy nechodia, neveria, vo viere nežijú, ale dieťa chcú mať z rôznych nekresťanských dôvodov pokrstené. Teda na otázku týkajúcu sa viery, výchovy a vedenia dieťaťa nahlas odpovedajú ÁNO a všetko sľubujú. Avšak už predtým vedia, že to aj tak dodržiavať nebudú. Sľubujú, aby bol dosiahnutý žiadaný obrad a na sľuby si potom ani nespomenú.

            Kňaz zistí, o akých ľudí ide a vie, že by ich mohol zbytočne priviesť do situácie, kedy klamú nielen slovom, ale tiež postojom. A preto odporučí krst buď odložiť, alebo navrhne rodičov pred krstom poučiť. Osobne sa domnievam, že ľudia, ktorí v kostole úmyselne kla­mú, len aby dosiahli svoje, nevychovajú svoje dieťa ani vo viere, ale ani v slušnosti. Nemajú ani jedno, ani druhé. Pokiaľ je predpoklad, že rodičia urobia všetko pre kresťanskú výchovu a poučenie dieťaťa, pristúpia ku krstu. Pri udelení sviatos­ti sú prítomní i krstní rodičia, ktorí majú byť rodičom nápomocní, či už vo výchove k viere, ako aj v ostatných oblastiach.